Ak je možné z udalostí na konci prímeria vyvodiť nejaké ponaučenie, potom je ním určite to, že v sýrskej vojne je čoraz ťažšie rozoznať, kto je kto. Americké lietadlá útočiace na sýrske pozície môžu mať niekoľko vysvetlení, ani jedno z nich však nevyzerá pre Američanov dobre.
To najhoršie by, samozrejme, bolo, keby šlo o zámerný útok. Znamenalo by to totiž, že chýry o nespokojnosti amerických vyšších dôstojníkov zodpovedných za operácie v Sýrii sú pravdivé. Znamenalo by to, že vo svojej nespokojnosti niekto zašiel až tak ďaleko, že sa pokúsil premeniť nepriamu vojnu USA s prezidentom Bašárom Asadom prostredníctvom „umiernených islamistov“ na vojnu priamu. Takýto krok by však znamenal akútne nebezpečenstvo vojenskej zrážky s Rusmi, čomu sa americké politické vedenie pochopiteľne usiluje za každú cenu vyhnúť.
Druhou možnosťou je omyl. Táto možnosť je, pochopiteľne, o dosť lepšia ako tá prvá, to však neznamená, že je dobrá. V tom relatívne lepšom prípade by znamenala, že na zemi nie je možné rozlíšiť, ktorá z mnohých bojujúcich strán sa kde v danom momente nachádza. Nie je možné nakresliť hranicu medzi džihádistami z Daeš, islamistami bojujúcimi po boku Západu proti Asadovi a regulárnou sýrskou armádou. V horšom prípade by taký „omyl“ mohol nastať riadene – spojenci sa spoliehajú na navádzanie útokov miestnymi, a to, že miestni protiasadovci si želajú, aby spojenci zaútočili priamo na Asada, nie je nijakým tajomstvom. Vyplývalo by z toho, že počet miestnych síl, na ktoré sa môžu Američania spoľahnúť, sa zmenšuje, až sa blíži k nule.
Útok na humanitárny konvoj nie je o nič menšou záhadou. Rusi tvrdia, že nálet nemohla urobiť sýrska armáda, keďže jej lietadlá v noci nelietajú, a že pravdepodobnou príčinou zničenia vozidiel bol obyčajný požiar. Samozrejme, zostáva už len vysvetliť, kto by taký požiar založil. V každom prípade OSN, ktorej šéf Pan Ki-mun si inak nedáva pred ústa servítky, keď hovorí o asadovskom režime a jeho úlohe vo vojne, o incidente vyhlasuje, že jeho príčiny a priebeh sú zatiaľ nevyjasnené.
A tak sa John Kerry a Sergej Lavrov stretávajú na ďalšom kole nekonečných rozhovorov, pričom vraj, ústami šéfa americkej diplomacie, „prímerie nie je mŕtve“, hoci otázka vojenskej spolupráce Američanov a Rusov pri zničení Daeš bola po útoku na konvoj „pozdržaná“. Obe mocnosti majú na hlave dosť masla na to, aby sa namiesto vzájomného obviňovania snažili o pokrok. Lenže dianie na zemi je čoraz menej dostupné politickým deklaráciám. Myšlienka prímeria ešte nemusí byť mŕtva, zato pribúda mŕtvych ľudí v Sýrii.