Dovtedy zvučali pri každej príležitosti na námestiach a uliciach miest, dokonca aj na výpadovkách, keď sa stranícka delegácia ponáhľala na družstevné lány posúdiť, ako zreje žitko.
Siréna s majákom sa oprávnene stali červeným súknom pre kritikov režimu v Československu. Potom stačilo zvolenie nového prezidenta a formovanie nových orgánov moci a spolu s množiacimi sa oficiálnymi návštevami spoza hraníc sa húkanie vrátilo do nášho bezprostredného života. A keby sa len vrátilo, s bujnejúcim štátnym aparátom červená dostala zelenú!
V Bratislave niet dňa, keď by v okolí prepchatých križovatiek neboli nedobrovoľne zoraďované osobné autá v záujme „vyššieho princípu“. A netýka sa to iba obdobia, odkedy sa Slovensko stalo predsedajúcou krajinou Rady Európy. Kdejaké inštitúcie a funkcionári si vymohli výnimky. A tým, že takéto akože mimoriadne opatrenia vôbec nie sú výnimočné, stávajú sa v ľudskom povedomí celkom bežné. Potom nikoho nevystraší ani obyčajná sanitka.
Iste, treba si uctiť zahraničné delegácie i s majákom, ale až od určitej úrovne, asi tej najvyššej. A pokiaľ ide o domácich ústavných činiteľov? Z nich tiež nie je každý prezident či predseda parlamentu alebo vlády, aby mu zvláštnymi výstražnými znameniami zabezpečili dochvíľnu účasť pri nejakom prípitku. Šľahačkou, či skôr slávnostným perím, na torte sa stalo prevážanie čestnej stráže v čase rannej dopravnej špičky z Vajnôr do novej budovy Národnej rady. Akoby nemohli chlapcom nastaviť budíček o pol hodiny skôr.
Páni, páni, miernite sa.