V odvetví, kde sú len dva voľné dni v roku, nechce nikto z mladých ľudí pracovať, o pekárske, mäsiarske, ale ani iné potravinárske profesie nie je medzi deťmi vôbec záujem. Sú podpriemerne platené. Priplaťte si, ak chcete slovenský chlieb, tak treba rozumieť požiadavke pekárov.
Ak v niečom vyhrávajú slovenské potravinové výrobky, tak celkom určite čerstvosťou. Preto treba využívať pravidlo o krátkom dodávateľskom reťazci.
Vyvezieme dobre vyše milióna ton obilnín a kukurice a obratom dovezieme bravčové mäso. To je ukážkové Kocúrkovo, ktoré dokresľuje skutočnosť, že ešte aj polovica z ošípaných, čo sa dochovajú doma, smeruje na zahraničné bitúnky.
Vari nikde nevládne taká džungľa neprehľadných vzťahov ako v obchode s potravinami, a niet sily, ktorá by do nej vniesla poriadok. Do otvoreného konfliktu nik z dodávateľov nechce ísť, a tak situáciu glosujú profesionálne zväzy a šuškanda.
Slovensko ako predsednícka krajina Rady Európy nastolilo otázku transparentnosti marží v celom potravinovom reťazci. Všetci označili túto tému za dôležitú, ale riešenie je v nedohľadne. Aj preto, že v starých členských krajinách nie sú vzťahy medzi obchodom a domácimi producentmi také napäté ako na Slovensku.
Platí tam totiž nepísané pravidlo: čo sa doma dopestuje a spracuje, má prednosť pri vstupe na národný trh potravín. Požadujme od nadnárodných spoločností, aby sa správali na Slovensku tak ako v materských krajinách.
Ako rozťať gordický uzol? Rumunsko, ktoré sa ocitlo v rovnakej slepej uličke, začalo využívať zásadu krátkych dodávateľských reťazcov. Brusel ju rád zdôrazňuje, a tak toto pravidlo v Bukurešti uplatňujú. V praxi to znamená dať prednosť domácemu výrobku a nie tomu, čo prešiel naprieč celým kontinentom.
Aj pri priemerných mzdách okolo 900 eur mesačne rozhoduje o kúpe toho či onoho výrobku predovšetkým cena. Nemusíme Slovákov obviňovať z nedostatku patriotizmu, aj Švajčiari, povestní náklonnosťou kupovať radšej svoje ako cudzie, rozvíjajú cezhraničnú potravinovú turistiku do Nemecka, lebo tam sú potraviny lacnejšie.
Ak v niečom vyhrávajú slovenské potravinové výrobky, tak celkom určite čerstvosťou. Preto treba využívať pravidlo o krátkom dodávateľskom reťazci, práve ono napriami vzťahy, aby sme dostali do obchodov to, čo vieme dopestovať aj sami.
Stojíme ešte pred jedným tvrdým orieškom: ako a za čo dobudovať potravinársky priemysel, ktorý sa de facto pri niektorých výrobkoch rozpadol. Platíme krutú daň transformácii a privatizácii, keď podniky zhumpľovali buď domáci privatizéri, alebo ich pozatvárali nadnárodné spoločnosti. Neudržali sme to, čo malo zostať živé.
Na jednotnom európskom trhu tieto kapacity nikomu nechýbajú, niekde ako v Poľsku zmocneli tak, že vytvárajú 30-percentné prebytky. Kým my sme šancu premrhali, iní ju využili.
Ešte nikdy sme nepotrebovali vziať rozum do hrsti, zjednocovať sa na trase poľnohospodár, spracovateľ, obchodník a spotrebiteľ, ako v týchto časoch. Ide do tuhého a rozhoduje sa o tom, koľko a akých potravín sa na Slovensku bude vôbec vyrábať.