Bez akejkoľvek irónie, Fico zhodnotil situáciu realisticky. Čína je pri presadzovaní svojich záujmov pragmatická ako máloktorá iná veľmoc na svete. Čo z toho však vyplýva pre nás? Napríklad to, že celé tie ťahanice medzi Úradom vlády a Prezidentským palácom okolo dalajlámu boli úplne zbytočné a nafúknuté.
Tibet samostatný nebude – možno už nikdy, v každom prípade však nie v dohľadnej budúcnosti. Vie to dalajláma, ktorý už túto politickú agendu v podstate opustil, a vedia to aj v Pekingu. Ak by sa mal čínsky biznis pri prenikaní na svetové trhy riadiť tým, kto sa kedy a kde stretol s Tändzinom Gjamcchom, ktorý ani nie je čínskym občanom, ďaleko by sa nedostal.
Ideológia je prítomná v rituálnych tančekoch čínskych diplomatov, ktorí sa promptne pobúria vždy, keď sa niekde nejaký verejný predstaviteľ s dalajlámom stretne. Ak by sme mali pristúpiť na túto hru, znamenalo by to, že my sami dávame čínskej ideológii prednosť pred čínskym pragmatizmom.
Stretávať sa, s kým chceme, a hovoriť o ľudských právach, kedy chceme my, znamená dávať na jednej strane prednosť našej vlastnej ideológii a na druhej strane Číňanov tlačiť do pragmatizmu: ak im ide o biznis, v poriadku, rozprávajme sa o biznise, ak im však ide o ideológiu, my sme súčasť Európy. Ak Čína presadzuje svoje záujmy pragmaticky, potom niet dôvodu nechať sa ňou politicky vydierať.