Spisovateľka odišla do kanadského exilu hlavne preto, lebo vedela, že v normalizácii nebude priestor pre „spurných diablov“ generácie, ktorá si v 60. rokoch vydupávala vlastný priestor na hranici spoločenského staromilstva a moderného závanu individuálnej vzbury.
Jej knižný debut, román Nylonový mesiac, sa stal symbolom tejto vzbury a spolu s filmovým spracovaním priniesol na slovenskú scénu každodennosť meniacej sa spoločnosti, bigbít, mestskú bohému i ženskú nezávislosť. Podobne ako na iné veľké mená slovenskej kultúry zabudnúť sa malo aj na Blažkovú.
Našťastie ona nikdy nezabudla na Slovensko a vo svojom diele z neho ani nikdy skutočne neodišla. Rada zdôrazňovala, že v jej živote bola najzásadnejšia Bratislava a život v nej ostal najdôležitejším obdobím aj pre všetko, čo napísala neskôr.
Pretože s cudzím prostredím človek nikdy celkom nesplynie, a najťažšie vari spisovateľ, ktorý nemá naporúdzi lepší nástroj ako svoj jazyk. Alebo ten, kto vie, že vnútornú nezávislosť si musí opakovane vytvárať všade, či už v domove, ktorý ho vyháňa, alebo v cudzine, ktorá mu nerozumie.
Jaroslava Blažková zomrela a ktovie, koľko z nás si uvedomí, že Slovensko opäť prišlo o veľkého človeka, ktorý mu pomáhal obstáť na poli svetovej kultúry napriek smutnému klišé, že doma ho nechceli za proroka.