Pred sebou máme celú sériu zlyhaní konkrétnych osôb, trestuhodnej ignorancie úradov i zlých zákonov, ktorými sme povýšili „moderné“ občianske slobody nad základné právo človeka na život.
Koľko máme na Slovensku rodičov, ktorí za svoje „obmedzené výchovné schopnosti“ berú sociálne dávky, kým iní čakajú v poradovníkoch na osvojenie si cudzieho dieťaťa, alebo bojujú s úradníckou mašinériou o prinavrátenie toho svojho zo zahraničia?
Tu nepochybila iba jedna rodina, ale celé zástupy ľudí. Vinou svojej ľahostajnosti, ktorá je práve na ich postoch tou najnežiadanejšou vlastnosťou, vinou nezodpovednosti vo chvíli, keď sa vysoká zodpovednosť od nich čaká, a následného falošného alibizmu.
Sociálne pracovníčky, ktoré sa uspokojili s prípisom, že problémovú rodinu doma nenašli, ak tam vôbec niekedy zašli. Úradníci, ktorí sa mali pravidelne stretávať s recidivistom po jeho prepustení z väzenia v roku 2009, keď vtedy päťročné dievčatko prišlo o život.
Sklamala školská správa a systém lekárskej starostlivosti, ktorých údajne podľa zákona zaujímajú iba registrované deti, či úrad práce, ktorý vyplácal na dievčatko rodinné prídavky bez toho, aby vyžadoval potvrdenie o jeho školskej dochádzke. A čo policajti, ktorých upozorňovali na prejavy násilia kriminálnika voči žene i maloletej? Samozrejme, ak smú vylámať dvere do bytu iba pri závažnom podozrení z vraždy, tak načo sú také „humanistické“ zákony?
Mimochodom, aj ten byt manželia ukradli, za čo ich súd už pred rokom odsúdil, ale pretože si rozsudok neprevzali, veselo si v ňom doteraz bývali… Jediní, kto nezlyhal, boli susedia, ktorí však tri roky márne hádzali hrach na úradné steny.
Iste, počty zamestnancov v sociálnych úradoch sú poddimenzované. Po „slávnej“ Kaníkovej reforme už tri razy znížili ich stavy. Navršujú sa im klienti a ešte viac zápisnice. A tak na prácu v teréne zostáva čoraz menej času.
Politici si musia položiť otázku, či budú naďalej vo verejnej správe silou-mocou šetriť aj na nesprávnych miestach s rizikom, že im takéto kauzy ako z hororu prerastú cez hlavu. A občania, prihorliví liberáli, ktorí chcú každý rok o čosi skôr oslavovať deň daňovej slobody, by mali rovno povedať, či tu naozaj nechcú mať štát s funkčnými sociálnymi službami. No nech potom nehundrú, že im od susedov niečo smrdí.