Nie je to však jediný prípad, keď zveličenie zostalo nepochopené: uprostred uhorkovej sezóny, v lete roku 1993, jeden poslanec bavorskej CSU s redaktorom bulvárneho Bildu nezáväzne vtipkoval, a na druhý deň si v novinách prečítal, že Nemecko by malo kúpiť Malorku za 50 mld. mariek a urobiť z nej 17.nemeckú spolkovú republiku. Žart mnohí prijali s úsmevom, no našli sa i takí (vrátene jeho straníckych kolegov), ktorí ho vôbec nepochopili…
Demonštrantom bojujúcim za „Veľké Maďarsko“ by mal niekto pošepnúť, že v Európe bez hraníc sa len ťažko dá prikazovať ľuďom, kde majú žiť. Tí sa rozhodujú podľa toho, či sa im v danej lokalite páči a či je to pre nich výhodné, a nie podľa toho, kde politici urobili nejakú čiaru na mape (ktorú aj tak môžu ľubovoľne prekračovať), a už vonkoncom sa nepotrebujú od niekoho odtŕhať a k niekomu pripájať.
Keďže bývanie v Bratislave je drahé, mnohí Slováci postupne „kolonizujú“ nielen maďarské, ale aj rakúske pohraničie. Tam na rozdiel od jobbikovských horúcich hláv samospráva vníma príchod nových „osadníkov“ pozitívne – chápe, že osídľovanie znamená oživenie tejto kedysi najzaostalejšej časti krajiny. Kde sú ľudia, hýbe sa aj biznis, preto sa snažia, aby v prihraničných obciach bolo dostatok miest v škôlkach a obyvatelia bilingválni. Skrátka, aby sa im tam žilo dobre a neodišli povedzme do Maďarska, kde sú nehnuteľnosti ešte lacnejšie.