Ak si odmyslíme detinskú predstavu, že Francúzi a Nemci provokujú, lebo ich to skrátka baví, zostávajú už len úvahy o tom, aké karty asi držia v ruke či v rukáve.
Prvá z nich sa do špekulácie ponúka sama. Podľa privatizačnej zmluvy má návrhy cien plynu v kompetencii predstavenstvo SPP a následne ich posudzuje regulačný úrad. Lenže podľa zákona z čias prvej Ficovej vlády má cenové návrhy schvaľovať aj valné zhromaždenie.
Vo výsledku to znamená, že jeden zákon núti akcionárov podať na regulačný úrad svoj cenový návrh, no druhý zákon im to vlastne nedovoľuje v prípade, že návrh neschválilo valné zhromaždenie. Akcionári sa rozhodli poslúchnuť ten prvý zákon a regulačný úrad ich žiadosť na základe porušenia toho druhého zákon zmetie zo stola. Čo bude nasledovať? Arbitráže?
Druhá karta, ktorou môžu akcionári mávať, je menej efektná, no v našich podmienkach často veľmi efektívna. Starý bonmot hovorí, že najlepšie je žiadať 120, dostať 100 a pritom potrebovať len 80. Regulačný úrad žiadosť o zvýšenie cien o 18 až 25 percent hodí do koša. Následne však môže konať sám a preskúmať situáciu. Ak by bolo výsledkom nie 18 až 25, ale napríklad 5 až 10, a francúzsko-nemeckému konzorciu pritom stačí 3 až 8, myslíte, že by od nás odchádzali nespokojní? Plynová bitka sa ešte nekončí. Na ťahu je zase Fico.