Hoci vládni úradníci sa tvária tajomne a odkazujú na to, že ešte nepoznáme finálnu podobu štátneho rozpočtu na rok 2013, plán zbaviť sa približne 200-tisíc poistencov štátu je viditeľný už dnes. Rovnako ako je známe to, že vláda chce znížiť odvod za poistencov štátu zo súčasných 4,32 percenta na 4,25 percenta priemernej mzdy spred dvoch rokov.
Sú tu teda dve roviny. Na jednej strane je potrebné identifikovať vedľajšie príjmy, ktoré majú podliehať zdaneniu (vrátane odvodov do sociálneho a zdravotného systému). Nič hrozné by na tom v zásade nebolo. Na druhej strane je však potrebné hovoriť o platbách štátu, ktoré sú v percentuálnom vyjadrení z roka na rok nižšie a nižšie.
Kým v prvej otázke vláda Smeru budí zdanie racionálneho postupu, v tej druhej sa správa presne tak, ako sa správali jej predchodkyne. Netreba dodávať, ako ohnivo (a právom) ich za to vtedy politici Smeru kritizovali. Vláda však robí ešte niečo: očividne sa chystá zmiešať obe roviny dohromady, aby to celé vyzeralo lepšie, než aké to je.
Vyradením 125-tisíc pracujúcich dôchodcov, viac ako 20-tisíc študentov, 20-tisíc žien na rodičovskej dovolenke, ľudí poberajúcich príspevok za opatrovanie a tak ďalej, sa celkové platby štátu do zdravotníctva opticky zvýšia. V skutočnosti však môžu byť nižšie a otázkou pre odborníkov len zostáva, o koľko presne.
Argument, že všetci spomínaní majú iný príjem, z ktorého si budú nielen musieť, ale aj môcť zdravotné poistenie hradiť sami, je fajn, akurát neobstojí bez presnejšieho vymedzenia, o aký typ príjmov ide. Nikto nevie, koľko z tých ľudí si svoje vedľajšie príjmy udrží a na ako dlho. Zároveň akoby nikto ani neskúmal, koľkí z nich majú čosi, čo sa dá nazvať pravidelným príjmom. Inými slovami, nikto netuší, koľkí z tých 200-tisíc vyradených budú musieť byť onedlho opäť „zaradení“. Ak k tomu pridáme dnes ešte neznámy počet nových študentov a nových dôchodcov, ktorí nebudú mať iný príjem, a tak vojdú pod štát, potom je celkom možné, že štát bude nakoniec musieť aj tak zaplatiť oveľa viac, než ako si to plánuje v rámci rozpočtu. To bude vskutku smutná pointa celého podniku.
Bolo by to možno zábavné, lenže nie je: ide o naše zdravotníctvo. Na jednej strane je podvyživené, na druhej strane po všetkých zmätkoch a reformách neschopné efektívne využívať tie peniaze, ktoré doň tečú. A na krku má obrovského a mocného neplatiča, ktorý stále znižuje svoje poistné povinnosti a vymýšľa finty, ktoré to majú zakryť. Je ním štát, v zastúpení všetkých možných vlád za ostatné dekády.