Vo výnosoch z nepriamych daní v pomere k HDP sme podľa Eurostatu v roku 2010 okupovali dvadsiatu siedmu priečku. Z dvadsiatich siedmich krajín Európskej únie, pravdaže. Vo výnosoch z priamych daní sme „dosiahli“ dvadsiate piate miesto. Kto pri zmysloch chce tvrdiť, že takéto parametre z nás urobia moderný a dynamický štát? A sú tu ešte ďalšie faktory.
Vieme približne, koľko nám oproti teoretickým číslam v skutočnosti každoročne uniká na neodvedených daniach. Pridajme všadeprítomnú korupciu a možno sa tak aspoň priblížime k odpovediam na otázky, prečo je náš štát neschopný, prečo je verejný sektor u nás podvyživený, prečo naša sociálna politika iba imituje sociálnu politiku vyspelých krajín a tak ďalej.
Nebolo by spravodlivé tvrdiť, že daňová reforma, ktorej súčasťou bolo i zavedenie takzvanej rovnej dane, Slovensku priniesla len negatíva. Zjednodušenie daňového systému, vyrúbanie lesa výnimiek a rôznych kľučiek bolo napríklad sotva na škodu. V štáte, kde je daňová optimalizácia národným športom, býva takýto les požehnaním pre chytrákov každého druhu. Napokon, ani politici v západnej Európe by sa svojho času asi nesťažovali na našu „rovnú daň“ ako na príklad daňového dumpingu, keby pre nás vtedy skutočne neznamenala žiadnu komparatívnu výhodu. Lenže nič nie je zadarmo. Kríza nám cenu za takýto systém predviedla veľmi názorne.
S príchodom krízy sa naše komparatívne výhody, či už skutočné alebo domnelé, vyparili ako dym. Nezamestnanosť opäť hrozivo stúpla, výkon ekonomiky poklesol. Čo zostalo, je vypitvaný a okyptený štát, ktorý bez ďalšieho zadlžovania sa nemá šancu takmer nikomu a ničomu pomôcť. Biedne platy, mizerné dôchodky, chátrajúce verejné sektory typu zdravotníctva a školstva. Nič z toho nie je náhoda.
Okrem iného je to aj výsledok obdobia, v ktorom u nás prevážil názor, že štát je zbytočné kŕmiť, pretože nám nie je na nič. Kde nám rôzni ľudkovia, čo inak nepohrdnú štátnymi peniazmi vo forme nejakej tej výhodnej zmluvičky, kážu o „dni daňovej slobody“. Kde sa optimalizátori radiaci ľuďom, ako obísť systém, plynulo stávajú ministrami, čiže spolutvorcami systému, a zasa naspäť optimalizátormi, a nikomu to nepripadá čudné. Kde o daňovom systéme nahlas mudrujú tichí spoločníci schránkových firiem v daňových rajoch.
Kde sme sa takto pekne kolektívne odnaučili čokoľvek rozumného od štátu žiadať – a rovnako kolektívne sa čudujeme, že politici zo štátu, od ktorého nikto nič nečaká, kradnú ako straky. Mali by sme sa zasa naučiť žiadať od štátu, aby nám poskytoval služby, ktoré nám súkromný sektor neponúkne, na úrovni hodnej dátumu, ktorý sa píše. Súčasný srdcervúci nárek nad „rovnou daňou“ sa v takom prípade stane iba zabudnutou humornou historkou.