Azda len nie tým, že cena neputovala do rúk jednotlivcov, ale „do rúk“ medzinárodnej organizácie? No tak potom si pripomeňme, že tá istá cena bola v roku 2007 udelená Medzivládnemu panelu o zmene klímy, v roku 2005 Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu, v roku 2001 Organizácii Spojených národov, v roku 1999 Lekárom bez hraníc, v roku 1997 Medzinárodnej kampani za zákaz nášľapných mín… a v zozname by sa dalo pokračovať ďalej do minulosti. Až do roku 1904, keď štvrtú Nobelovu cenu za mier v poradí získal Inštitút medzinárodného práva, mierová organizácia založená právnikmi z európskych a amerických krajín po prusko–francúzskej vojne 1870–1871.
Striktne vzaté, ak sa niekto alebo niečo na tejto planéte niekedy naozaj zaslúžilo o mier (aspoň v štádiu pokusu), boli to častejšie spoločenstvá, organizácie, inštitúcie ako jednotlivci. Aj tých pár jednotlivcov, o ktorých sa to dá skonštatovať, by spravidla nezmohlo nič bez zázemia nasledovníkov či spolupracovníkov.
V čom teda môže byť problém? Súdiac podľa komentárov, ktoré po vyhlásení ceny v októbri prepukli v mnohých médiách, problémom má asi byť to, že Nobelova cena za mier je „príliš politická“. To je však nedorozumenie možno ešte väčšie, ako to predchádzajúce.
Neexistuje Nobelova cena, ktorá by nebola aspoň trochu „politická“. Alebo si myslíte, že je možné rozhodnúť, kto z miliónového zástupu svetových vedcov si v daný rok zaslúži cenu za fyziku či chémiu, aj bez nejakej tej „politiky“? To isté platí o cene Švédskej ríšskej banky za ekonómiu – ekonomickej „nobelovke“. O cene za literatúru v tejto súvislosti ani nehovorme. Nobelova cena za mier je stopercentne politická. Iná ani nemôže byť. Mier a spolupráca medzi národmi sú politickými kvalitami. No táto cena je aj najľudskejšou zo všetkých Nobelových cien. Z čoho vyplývajú aj jej prirodzené nedostatky.
Môžete ju dať politikom, ktorých za mierové rokovacie stoly v skutočnosti priviedlo iba trpké poznanie, že nie sú dosť vojensky silní na to, aby protivníka fyzicky zničili. Môžete ju udeliť prezidentovi veľmoci, ktorý zdedil „rozrobené“ dve vojny – ako bianko šek na jeho dobré úmysly. Po pár rokoch môžete zistiť, že ani jedna z tých vojen sa ešte na mier nepremenila… Zaslúžili si všetci títo a podobní cenu, alebo nezaslúžili? Nesprávna otázka. Cenu si zaslúžil mier. Hoci aj v štádiu pokusu.
Európska únia a integrácia európskych národov sú ideálnym dôkazom toho, o čo tu ide. Je to pokus o mier na kontinente, z ktorého v minulom storočí vzišli najstrašnejšie vojny a najstrašnejšie ohrozenia pre ľudstvo ako také. Je to celkom jednoduché: dokiaľ trvá pokus, trvá aj mier a spolupráca. A keďže práve za to sa táto cena udeľuje, udelená bola správne.