Pravdepodobne jediný, kto vám na túto jednoznačnú otázku dá dnes rovnako jednoznačnú odpoveď, bude nejaký politik. Nuž a verte politikom.
Trochu lepšie sme na tom aspoň s otázkou, či to, čo tu posledných osem – deväť rokov máme, je dobré, efektívne a výhodné. To, že správnou odpoveďou na túto otázku je trojnásobné nie, totiž bije do očí.
Technokratické dokumenty nemávajú často také názvy, ktoré by v sebe okrem popisu skúmaného predmetu zahŕňali aj názor naň. Najnovší dokument Inštitútu finančnej politiky (IFP) patrí medzi výnimky: Málo zdravia za veľa peňazí. S podtitulom Analýza efektívnosti slovenského zdravotníctva.
Na samotnom objave, že naše zdravotníctvo spotrebúva veľa peňazí a produkuje málo výsledkov, nič obzvlášť objavného nie je. Je v tej či onej podobe súčasťou každodennej skúsenosti nespočítaného množstva našincov čakajúcich u lekára, čakajúcich na operácie, na dôležité vyšetrenia alebo skrátka ležiacich v nemocnici. Spomínaná analýza sa však nepochybne stane súčasťou niečoho, čomu sa jej autori inak vyhýbajú ako najatí: diskusie o zámere vlády zaviesť systém jednej štátnej zdravotnej poisťovne. Keď už pre nič, tak určite preto, lebo okrem iných faktorov jasne identifikuje dnešný systém viacerých poisťovní, fungujúcich na trhových princípoch, ako jeden z problémov.
Nebolo to tak dávno, keď sme sa vo výsledkoch nášho zdravotníctva, meraných súborom rozličných ukazovateľov, pohybovali kdesi tesne nad priemerom krajín OECD. Potom sme sa však začali prudko prepadávať a dnes sme hlboko pod čiarou. Zle sme na tom napríklad v relatívnych počtoch úmrtí, ktorým sa v rámci zdravotníckej starostlivosti dalo zabrániť, v priemernom očakávanom veku dožitia alebo v liečbe najzávažnejších, onkologických a kardiovaskulárnych diagnóz. Súbežne s takýmto zlým vývojom sme však po celý ten čas na zdravotníctvo dávali viac a viac peňazí. Čo z toho vyplýva? Samozrejme v prvom rade to, že naše zdravotníctvo je zúfalo neefektívne. A ešte čosi. Pod priemer štátov OECD sme sa začali prepadávať súbežne so zavádzaním istých reforiem istého ministra zdravotníctva.
Hádzať teraz všetku vinu na Rudolfa Zajaca by bolo asi podobným zjednodušovaním, akým je hádzať všetku vinu na manažmenty našich nemocníc. Tá časová spojitosť je však príliš zjavná, než aby sa dala ignorovať. Hybridný systém štátnej a súkromných poisťovní je pre nás drahý a neprináša viac zdravia. Nekumuluje v sebe výhody jedného i druhého, ale všetko svedčí skôr o opaku: z oboch nám prináša ich nevýhody.
Nepoznáme teda odpoveď na otázku, či by bol unitárny systém lepší ako to, čo máme dnes. Odpoveď na otázku, či to, čo máme dnes, je dobré, je evidentná. Zostáva nám teda ešte hľadať odpoveď na tretiu otázku: či máme čo stratiť.