Uvidíme, čo na to povedia voliči, či ich európske voľby konečne zdvihnú zo sedadiel. Pretože zatiaľ na nich boli najviac prilepení v celej únii. Dlhodobo vykazujeme najnižšiu účasť spomedzi všetkých členských krajín, okolo 20 %. Ak si to rozmeníme na drobné, tak strany, ktoré podľa aktuálnych prieskumov majú reálnu šancu zabodovať, získajú jeden, maximálne štyri mandáty. Záleží aj od účasti. Ako naznačili minulé voľby, kedy vyhralo prekvapivo PS, budú ostatné strany musieť popohnať svojich voličov, aby ich nenechali v štichu a nedarovali progresívcom opäť „zadarmo“ kreslá navyše.
A zdá sa, že sa tak už deje. Viaceré strany nasadili do boja najťažšie kalibre – predsedov a lídrov. Andrej Danko, Tomáš Taraba, Martina Šimkovičová, Richard Sulík, Jana Bitttó Cigániková, Ľudovít Ódor, Eduard Heger, Jaroslav Naď, Štefan Hamran, Ľuboš Blaha, Erik Kaliňák, Miriam Lexmann (manželka predsedu KDH). Milan Uhrík, Milan Mazurek a v stredu uvidíme, či to nezaklincuje Igor Matovič. Iba Hlas vybočuje, stavil na inú kampaň. Farmárov má osloviť Branislav Becík, regióny primátor Kežmarku Ján Ferenčák a sociálne veci „vyriešiť“ Branislav Ondruš.
Nielen tieto známe mená veštia, že účasť môže byť rekordná. Prvýkrát v dejinách sa zdá, že voľby nebudú iba na papieri európske, ale aj v realite. Mnohé témy- neregulovaná migrácia, klíma, podpora farmárov, zelená politika, „genderizmus“, vojna na Ukrajine, záplava hoaxov a fake news, nedostatok bytov, vysoké nájmy, zhoršujúce sa zdravotníctvo (nielen na Slovensku, ale vo viacerých krajinách), zdanenie veľkých firiem, prekarizácia práce, strata viery v budúcnosť, zvlášť u mladých ľudí sa prejavujúca psychickou krehkosťou.
Na Slovensku aj v celej Európe môžeme očakávať súboj na ostrie noža, do ktorého sa zapoja nielen lídri na kandidátkach, ale všetci poprední politici. A je to tak dobre, konečne budeme telom a dušou Európania.
Rovnako ako Amerikou aj celou Európou sa vinie a prehlbuje brázda medzi dvoma čoraz viac nezmieriteľnejšími tábormi. Už nie medzi klasickou pravicou a ľavicou, ale medzi pravicovými a sociálnymi konzervatívcami a ľavicovými liberálmi, medzi populistami a progresívcami. Jednu aj druhú stranu čoraz viac zaháňa do kúta a radikalizuje silnejúci hlas a úspech ultrapravice a ultraľavice.
Veď v minulosti na dvoch odlišných brehoch stojaci trhový liberál Václav Klaus a sociálny ľavičiar Robert Fico si evidentne vo viacerých témach rozumejú. Naopak, český premiér a predseda konzervatívnej ODS si notuje so šéfom progresívcov Michalom Šimečkom a Peter Pellegrini sa pred prvým kolom prezidentských volieb nie náhodne stretáva s Viktorom Orbánom. V Európe už nič výnimočné. Po voľbách nezostane na tradičnej európskej politickej mape kameň na kameni, frakcie v europarlamente pravdepodobne čaká „prestavba“.
Po 20 rokoch členstva v EÚ nie je na Slovensku hádam občan, ktorý by Európu a úniu nevnímal ako spoločný zdieľaný priestor, od ktorého hodnotovej orientácie a politiky závisia naše životy, smerovanie, budúcnosť. V dobe historického zlomu budú tieto voľby rozhodujúce. Na Slovensku aj v celej Európe preto môžeme očakávať súboj na ostrie noža, do ktorého sa zapoja nielen lídri na kandidátkach, ale všetci poprední politici. A je to tak dobre, konečne budeme telom a dušou Európania.