Ten v ňom nežiada vlastne nič iné, ako zosúladenie situácie s medzinárodným právom: stiahnutie ruských jednotiek, obnovenie štátnych hraníc Ukrajiny a vyvodenie zodpovednosti za vojnové zločiny Ruska. Nepožaduje žiadne ruské územie.
Putin však chce, aby zastavenie bojov kopírovalo existujúcu frontovú líniu. Dobyté územia by museli ostať pod ruskou kontrolou. Pomohlo by mu to zabrániť priznaniu, že útok na susednú suverénnu krajinu bol fatálnou chybou a jeho stratégia celkom zlyhala. Výsledkom je najväčšia medzinárodná izolácia Ruska za takmer sto rokov a vytvorenie nepriateľov aj medzi demokratickými občanmi, ktorí boli voči nemu neutrálni.
Ukrajina sa vnútorne nerozložila, ale zomkla sa voči agresorovi. To isté sa stalo na Západe – do NATO teraz smerujú ďalší susedia Ruska – Fínsko a Švédsko. Putinovi nevyšlo ani ropno-plynové vydieranie, Európa si zakrátko našla náhradných dodávateľov energií. Útok, spolu s vyhrážaním sa jadrovou vojnou, potvrdili, že Rusko nie je spoľahlivým ani dôveryhodným partnerom medzinárodných ani obchodných vzťahov.
Putin sa snaží vyjednať odstúpenie cudzích území nielen pre záchranu svojej reputácie (a možno aj života), ale tiež preto, aby mohol pokračovať vo vojne. Prímerím by ruské sily dostali príležitosť preskupiť sa, doplniť a znova sa pustiť do boja s novými zbraňami. Ukrajinci by počas tejto doby ostali okupovaní a riadení režimom, ktorý by na zabratom území vykonával rusifikáciu a potláčal ukrajinský odboj.
Ak by si Rusko nechalo akékoľvek územie Ukrajiny, ktorej plnú nezávislosť uznalo v roku 1991, podnietilo by ho to zopakovať použitú stratégiu. Putin by zistil, že má fungujúci mechanizmus, ktorý môže realizovať hocikedy a hocikde inde. Stačí vyvolať lokálny konflikt, zaútočiť na obeť oslabenú hybridnou vojnou, vojensky obsadiť časť územia a vyhrážať sa globálnou jadrovou vojnou, prípadne zastavením dodávok ropy a plynu, ak by bol niekto proti.
Ako poukazuje odborník na medzinárodné vzťahy Daniel Šmihula, z ktorého nedávno vydanej knihy Medzinárodná bezpečnosť v kríze tu vychádzam, schválenie takéhoto konania by viedlo k rozpadu systému medzinárodnej bezpečnosti a práva. Takto by sa otvorila cesta ďalším autokratom obsadzovať podľa vôle územia iných, menších štátov. Následkom toho by nebol mier, ale návrat do obdobia dobyvateľských vojen zo 17. – 18. storočia.
Rusko má právo na vlastnú bezpečnosť. No neexistuje dôvod, prečo by si ju malo zaisťovať na úkor slobody a bezpečnosti iných národov.
Práve preto chce Putin rokovať so Spojenými štátmi a nie napadnutou Ukrajinou, ktorú nepovažuje za rovnocenného partnera. Chce dosiahnuť, aby USA prestali podporovať Ukrajinu a donútili ju ustúpiť a podriadiť sa agresorovi v zahraničnej i vnútornej politike. Každý mier však musí byť spravodlivý a prinútenie Ukrajiny podriadiť sa Rusku by nebolo skutočným mierom, ale násilím a svojvôľou. (Pripojenie cudzích území po roku 1945 požadoval v svetovej politike len Irak a Indonézia).
Znamenalo by to donútiť ju rezignovať na vlastnú národnú existenciu a prijať, že bude naveky len akýmsi druhom ruského etnika podriadeného Rusku. To Ukrajina a jej obyvatelia odmietajú a Rusko sa s tým nechce zmieriť. Namiesto toho, aby k sebe štáty bývalého Sovietskeho zväzu lákalo na základe modelu spoločnosti s vysokou kvalitou života, slobodami a individuálnymi právami, ponúka im pripojenie k impériu, o ktoré nemajú záujem.
Rusko by malo prejsť rovnakou premenou ako Nemecko, Francúzsko a Británia, ktoré boli nie tak dávno synonymom militaristických diktatúr, agresívnej zahraničnej politiky a imperializmu. Rusko má právo na vlastnú bezpečnosť. No neexistuje dôvod, prečo by si ju malo zaisťovať na úkor slobody a bezpečnosti iných národov. Tie na ne totiž, bez ohľadu na svoju veľkosť, majú rovnaké právo.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.