To najmenej dôveryhodnému politikovi uverí iba hŕstka jeho verných. Ostatní dobre vedia, že mu ide stále o to isté: predvádzať sa, byť stredobodom pozornosti, šokovať, robiť estrádu. Je to ako droga. No zároveň to poukazuje na pohŕdanie funkciou prezidenta republiky. A to by malo byť hlavné posolstvo, ktoré nám predseda Slovenska (OĽaNO) odkazuje svojou kandidatúrou.
A to si ešte môžeme vydýchnuť, že prezidentský súboj nakoniec pre nedostatok podpisov ešte viac neokorenia oveľa väčšie „esá“ ako Matovič – youtuber Martin Daňo a „influencer“ poklesnutej zábavy Peter Kuťka. No aj tak o „zábavu“ v kampani určite nebude núdza. Už teraz naberá na otáčkach.
Ak pred dvomi týždňami nebolo jasné, či kresťanskí a národní konzervatívci budú mať aspoň posla svojich hodnôt, dnes ich majú piatich – Andreja Danka, Štefana Harabina, Igora Matoviča, Patrika Dubovského a Mariana Kotlebu. Boj o konzervatívneho voliča bude teda veľmi „tuhý“. No uvidíme, či budú zápasiť medzi sebou, alebo sa budú líškať voličovi strašením liberalizmom a „strieľaním“ po Ivanovi Korčokovi a Petrovi Pellegrinim.
Pokiaľ chceme dať prezidentským voľbám dôstojnosť, ktorá im prináleží, nie ich meniť na estrádu, musíme si najprv vyjasniť, kto sa na rolu prezidenta hodí.
Výzva to bude najmä pre Danka, ktorý si v poslednom čase zaumienil, že najviac bodov nazbiera útokmi na predsedu NR SR. No tak sa iba ocitá na jednej lodi s opozičnými kandidátmi, čo je iba strieľanie do vlastnej nohy. A posledné prieskumy to potvrdzujú, lebo zatiaľ čo Smer a Hlas rastú, SNS klesá.
To, že prezidentské voľby sľubujú skôr estrádu, ako vážny súboj, napovedali viacerí „uchádzači“, ktorí rovnako ako Matovič vyhlasujú, že prezidentom sa ani nechcú stať. A pritom sa im zjavne uľaví. Pred verejnosťou tak iba degradujú inštitút prezidenta a podkopávajú dôveru v demokraciu.
V Česku rok po zvolení prezident Petr Pavel vyhlásil, že už o ďalšiu kandidatúru nemá záujem, stačilo mu. Podobné signály o znechutení vysielali aj Andrej Kiska i Zuzana Čaputová. Namieste je preto otázka, prečo niekto kandiduje, keď tuší, že ho prezidentovanie nebude baviť. Je to aj dôsledok priamej voľby, ktorá v krátkom čase dokáže „vyrobiť“ z kohokoľvek politika na jedno chutné zahryznutie.
No ani návrat k parlamentnej voľbe by nebol vykúpením. Spomeňme si na voľby v rokoch 1993 a 1998, či na tvrdé zákulisné obchody v Česku pri druhej voľbe Václava Havla či na obe voľby Václava Klausa (alebo posledné voľby v Taliansku).
Jedno je však zrejmé, pokiaľ chceme dať prezidentským voľbám dôstojnosť, ktorá im prináleží, nie ich meniť na estrádu, musíme si najprv vyjasniť, kto sa na rolu prezidenta hodí. Či stranícky kandidát hrajúci sa na nezávislého či nositeľa hodnôt, rýchlo uvarená politická „jednohubka“ alebo rešpektovaný „vyslúžený“ politik respektíve diplomat so skúsenosťami z ťažkých politických bitiek. Jeden by sa aj teraz našiel, no bez straníckej podpory bude zahlušený prekrikovaním straníckych jarmočných predavačov. To je smutný obraz toho, ako si vážime úrad prezidenta.