V posledných dvoch parlamentných voľbách ľudí hnala túžba po zmene. Tak ako sa roku 2020 chceli zbaviť Fica a „hodili“ to tomu, kto najhlasnejšie kričal, v minuloročných voľbách zasa túžili čo najrýchlejšie zabudnúť na Matoviča a jeho extempore a dali svoj hlas tomu, kto išiel najvytrvalejšie „vláde po krku“. To katapultovalo Roberta Fica späť na Úrad vlády.
Nová koalícia – po krátkom váhaní Petra Pellegriniho – sa sformovala relatívne rýchlo, a tak už 25. októbra mohla prezidentka vymenovať nový kabinet a 21. novembra vyslovil vláde dôveru parlament.
Volebný slogan Smeru: Lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie žiť sa stal aj leitmotívom vlády. Fico veľmi dobre „prečítal“ nálady obyvateľstva – ľudia po troch rokoch ustavičných škriepok v koalícii boli natoľko unavení, že si naozaj neželali nič iné, len pokoj.
A po troch ťažkých rokoch, keď pandémia a vojna na Ukrajine vyhnali ceny prudko nahor, netúžili po ničom viac, ako vrátiť sa späť pred rok 2020 – teda do normálu.
Robert Fico si teda predsavzal toto: „Chceme, aby keď sa bude vláde končiť mandát, mohli ľudia bez zaváhania skonštatovať – máme sa lepšie ako v roku 2023, máme väčší pokoj a cítime sa bezpečnejšie ako v roku 2023.“
Zmenu k lepšiemu zatiaľ pocítili iba dôchodcovia, ktorí dostali sľubované 13. dôchodky. Zvyšok populácie si však na „lepšie časy“ bude musieť počkať. Vzhľadom na to, že vláda v prvom roku – tak ako to obvykle býva zvykom – nepristúpila k razantnejším reformám, existuje opodstatnená obava, či spomínané „lepšie časy“ tak skoro nastanú.
Verejné financie sú po troch rokoch Matovičovho „bačovania“ v úplnom rozvrate. Dalo by sa preto očakávať, že nová vláda si dá za úlohu to zmeniť. Žiaľ, zatiaľ nič nenasvedčuje, že by s tým chcela niečo robiť. Akoby nechápala závažnosť situácie. Momentálne sa tak môžeme „popýšiť“ akurát najhorším rozpočtom v EÚ.
Verejné financie sú po troch rokoch Matovičovho „bačovania“ v úplnom rozvrate. Dalo by sa preto očakávať, že nová vláda si dá za úlohu to zmeniť. Žiaľ, zatiaľ nič nenasvedčuje, že by s tým chcela niečo robiť.
A hoci vláda prejavila snahu pomôcť ľuďom s hypotékami, urobila to tak šlendriánsky, že mnohí z tejto schémy vypadli, lebo si napríklad v minulosti preniesli úver do inej banky. Zmysel takejto pomoci – okrem marketingového zviditeľnenia ministra Kamenického – je preto viac ako otázny.
Pokiaľ sa ekonomike darí, ľudia vedia mnohé odpustiť. Dobrým príkladom je susedné Poľsko, kde síce bývalá vláda urobila rôzne politické prešľapy, no voliči nad tým prižmúrili oči. A až keď im pohár trpezlivosti prekypel, tak jej to spočítali. Na to by mala pamätať aj naša vláda, pokiaľ má pud sebazáchovy.
A potom je tu ešte otázka politickej stability. Ak Robert Fico zdôrazňuje potrebu pokoja, aby koalícia stále nezaťažovala mysle ľudí vlastnými spormi – Andrej Danko sa správa presne naopak. Bezdôvodne, navyše krátko pred voľbami – útočí na koaličného partnera a vyvoláva konflikty, akoby mu ani nezáležalo, či koalícia bude mať „svojho“ prezidenta, alebo vyhrá „opozičník“ Korčok.
Robert Fico zatiaľ mlčí. Pozná už Dankovu hru na „enfant terrible“ a zatiaľ ju toleruje. Otázka je, kedy ho prejde trpezlivosť.