V debatách pod článkami opisujúcimi štrajky odznievajú rôzne názory. Súcitiace s podnikaním pod holým nebom, ale aj také, ktoré sa pýtajú, čo farmári, ktorí sa vozia v drahých traktoroch kúpených za naše peniaze, vlastne chcú.
Čo naozaj chcú? Nemecký slogan to povedal lapidárne, menej byrokracie a viac porozumenia. Na stole Európanov ešte nikdy nebola taká hojnosť potravín ako v súčasnosti. Po druhej svetovej vojne bol starý kontinent hladný, jedno či v Československu, alebo vo Veľkej Británii, potraviny boli na lístky. To obdobie sa vytratilo z pamäti ľudí. Vojna na Ukrajine však priniesla zlom.
Najprv vyleteli ceny obilia, poľnohospodári dokonca na jeho predaji zarobili, ale potom sa veci rýchlo dostali do starých koľají. Obilie stojí opäť toľko čo pred krízou, len potraviny sú drahšie a farmári, videné ich optikou, pomaly trávia viac času pri vypisovaní rôznych formulárov spojených s výplatou dotácií, ako prácou na poli.
Cestu k potravinovej hojnosti otvorili priemyselné hnojivá, pesticídy, krmivá obohacované o rôzne stimulátory rastu či antibiotiká. Aj to je tvár moderného priemyselného poľnohospodárstva.
V poľnohospodárstve pracuje čoraz menej ľudí, na Slovensku je to okolo 40-tisíc, vo Francúzsku možno milión. Ani v jednej krajine nepatria poľnohospodári k najšťastnejším ľuďom, ich protihráči sú na nich čoraz náročnejší, ak nie nemilosrdnejší.
Väčšina potravín sa predáva v super- a hypermarketoch. Obchodné reťazce naprieč Európou tlačia na cenu mlieka, mäsa, aby ho predávali v akciách. To vyvoláva z roka na rok väčší tlak na intenzitu produkcie. Až taký, že vo Francúzsku si farmári siahajú na život. Je o tom vynikajúci román od Michela Houellebecqa Serotonín. Farmárom naozaj chýba hormón šťastia alebo skôr potešenie z práce.
Protesty sú zamerané proti byrokratickým predpisom, ktoré ovládli pravidlá Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ale aj proti Zelenej dohode, ktorá mala priniesť viac ekologickej produkcie a tiež, to platí predovšetkým o východnej časti Európskej únie, proti podmienkam, za akých prúdi ukrajinské obilie, hydinové mäso či cukor na európske trhy.
Väčšina potravín sa predáva v super- a hypermarketoch. Obchodné reťazce naprieč Európou tlačia na cenu mlieka, mäsa, aby ho predávali v akciách. To vyvoláva z roka na rok väčší tlak na intenzitu produkcie. Až taký, že vo Francúzsku si farmári siahajú na život. Je o tom vynikajúci román od Michela Houellebecqa Serotonín. Farmárom naozaj chýba hormón šťastia alebo skôr potešenie z práce.
Vojna na Ukrajine odhalila, že nie je všetko, ako by malo byť. Výsledkom prebiehajúcej vojny je nové rozdelenie trhov. Veľa sa nehovorí o tom, že popri Ukrajine je tu iný silný producent pšenice Rusko. To obralo Ukrajincov o africké trhy a ich pšenica začala prúdiť do Európy, odkiaľ vytlačila aj slovenských pestovateľov.
Keď sa hovorí o vstupe Ukrajiny do EÚ, treba, a to pripomínajú predovšetkým poľnohospodári z nových členských krajín, brať do úvahy aj škrupulózne podmienky, za akých sa pestujú plodiny či chovajú zvieratá v EÚ.
Pravdaže, ani v Európe nie je všetko v poriadku. Green Deal mal skoncovať s priemyselnými hnojivami, pesticídmi, lenže všetko je trochu zložitejšie, ako to vychádza napríklad ochranárom. Teraz Ursula von der Leyenová zaradila v otázke pesticídov spiatočku. Sú také nebezpečné alebo treba za každú cenu dostať rozhnevaných farmárov z ulíc späť na farmy?
Vari všetci cítime, že niečo podstatné aj v poľnohospodárstve musíme zmeniť. Treba si naliať čistého vína do pohára, ale v diskusii, kde sa naozaj zoberú do úvahy všetky za a proti. Je pekné snívať o ekologickej produkcii, ale s kým ju robiť, keď už aj na Slovensku nemá kto oberať jablká a dojiť kravy?
Mimochodom, dotácie. Z času na čas zaznievajú hlasy, že ich treba zrušiť a všetko ponechať na voľnú súťaž. Tam, kde sú podpory, je riziko korupcie. Ale aj líder kapitalizmu USA pozná dotácie pre amerických farmárov.