Ak máme vychádzať z takýchto predpokladov, potom musíme otvorene konštatovať, že tento test sa skončil pre európsku diplomaciu fiaskom
Vyostrená situácia v severnej Afrike bola jedinečnou príležitosťou na posilnenie vplyvu EÚ v oblasti, ktorá vždy tvorila zadný dvorček jej zahraničnej politiky. Jej diplomatická aktivita však nemala na dianie v tejto oblasti v posledných týždňoch nijaký dosah.
V severnej Afrike dnes cítiť prítomnosť dvoch silných hráčov – Iránu a USA. To, o čo ide Spojeným štátom, ktoré sa usilujú udržať si režimy naklonené dožívajúcemu Washingtonskému konsenzu, je jasné. Rovnako čitateľný a z jeho pozície legitímny je aj záujem teokratického Teheránu. O čo však ide Bruselu?
Zdá sa až neuveriteľné, že v čase, keď už bolo svetovej verejnosti jasné, že v uliciach Káhiry zahynuli pri zrážkach s poriadkovými silami stovky ľudí, šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová hovorila o „údajných“ stratách na životoch. Hoci je táto lady najvýraznejšou postavou tejto kolosálnej diplomatickej blamáže, nemožno zodpovednosť za nefungujúcu európsku zahraničnú politiku zvaľovať iba na Brusel. EÚ je totiž jednoznačne najobľúbenejší spôsob, ako jednotlivé členské štáty zakrývajú vlastné zlyhania.
Stály predseda Európskej rady Herman Van Rompuy ako jeden z mála západných politikov verejne priznal, že sa až do vypuknutia nepokojov o ľudské práva v Egypte zaujímal len málokto. Napriek tomu, že tam koncom minulého roka prebehli za totálneho nezáujmu európskej verejnosti absolútne zmanipulované parlamentné voľby.
Dnes je potrebné, aby arabské demokratické sily dostali od EÚ jasný signál, že ich protesty boli síce pre nás neočakávané, no nie nevítané. Postoje jednotlivých lídrov však boli také rozdielne, aké len môžu byť. Od Francúzska, ktoré sa ústami svojho prezidenta ako jediné ospravedlnilo za svoje vzťahy s bývalým tuniským režimom, cez Taliansko, ktoré sa zasa ako jediné otvorene postavilo na stranu severoafrických diktátorov, až po Slovensko, ktoré pre zmenu ako jediné nepovedalo vôbec nič. Až keď bolo po všetkom, pokrytecky zablahoželalo víťazovi.
Európska zahraničná politika nefunguje. A fungovať ani nemôže, kým si nevytýčime jasné strategické ciele. Ak nás v severnej Afrike sporadicky zaujíma iba zemný plyn, migranti a pohodlie dovolenkárov, nemôžeme si tam vytvoriť dlhodobo pevnú pozíciu. Doterajšia zahraničnobezpečnostná stratégia únie prijatá ešte v decembri 2003 je zastaraná a neadekvátna. Hoci sa o novej diskutuje prinajmenšom od čias francúzskeho predsedníctva v druhom polroku 2008, očividne na ňu ešte neexistuje politická vôľa. A to ani na Slovensku, ktoré teraz disponuje tou najeuropesimistickejšou vládou od pádu mečiarizmu.
Dzurindovo ministerstvo by si malo uvedomiť, že ak sa v zahraničnej politike EÚ každý vydá vlastnou cestou, práve pre také malé štáty ako Slovensko to môže mať osudné následky. Ak chce byť Európska únia silným hráčom, musí sa dať na ňu v krízových situáciách spoľahnúť. No kto by sa dnes v severnej Afrike spoľahol na Európu?