Benjamin Netanjahu totiž nemá na výber. Neženie ho iba prvotný cieľ úplného zničenia Hamasu, ale aj zotrvanie v kresle predsedu vlády. Dostal sa medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane na neho tlačí medzinárodné spoločenstvo, zvlášť Biely dom, rodiny rukojemníkov, nepravicová časť izraelskej spoločnosti, a na druhej strane ultraortodoxné strany vo vláde. Tie pohrozili, že v prípade odloženia zásahu v Rafahu opustia vládu a Netanjahu by padol.
Operácia sa môže začať kedykoľvek, prípravy vrcholia. Izraelská vláda si je aspoň vedomá, že musí postupovať chirurgicky presne. Akékoľvek zbytočné civilné straty sa obrátia proti nej. Nielen v zahraničí, ale aj doma. V Gaze okrem hladu hrozí epidemiologická katastrofa – hromadia sa odpadky, množia sa potkany, muchy a hmyz. Takisto demokrati v USA sa obávajú eskalácie ľavicových nepokojov na tamojších univerzitách, ktoré ohrozujú znovuzvolenie Joea Bidena i úspech vo voľbách do Kongresu.
V izraelskej spoločnosti to začína tiež vrieť. Je dôležitejšie úplne zlikvidovať teroristov z Hamasu – čomu sa dá rozumieť, ale vo svojej podstate je to neuskutočniteľná idea – alebo oslobodiť čo najviac zo 129 rukojemníkov? V rámci dohody o prímerí by došlo k čiastočnej výmene rukojemníkov za palestínskych väzňov.
Stupňuje sa aj tlak na ultraortodoxných židov. Táto menšina má veľkú moc. Pritom polovica z nich nepracuje, tešia sa štedrým sociálnym dávkam, neslúžia v armáde a nelegálne zakladajú osady na Západnom brehu Jordánu – čím len podnecujú odpor až nenávisť medzi Palestíncami.
Nech už operácia v Rafahu dopadne akokoľvek, nevyrieši sa tým budúcnosť Gazy, Palestíny ani Izraela. Lenže bez toho nie je možné nastoliť trvalý mier. Nikto si z vplyvných hráčov v regióne ani v USA a v EÚ si neželá ďalšiu eskaláciu. Veľa bude závisieť od miery zásahu v Rafahu. Verme, že bude vykonaný v rukavičkách.