Mestom, ktoré svojim obyvateľom neposkytuje príležitosti plávať, korčuľovať sa ani pozerať sa na hviezdy. Prednosť majú zámery investorov, developerov, nech sú akékoľvek neľudské, megalomanské, zbytočné a ohyzdné. Nedá sa zovšeobecňovať, nie je to tak vždy. Čo si však myslieť o skutočnosti, že sa nábrežie Dunaja prehradzuje pred okolitým svetom okázalou hradbou luxusu?
Rovnako si mesto nedokázalo ubrániť ďalší mestotvorný prvok, kopec s vinohradmi nad Hlavnou stanicou, dnes už zastavanými tými najluxusnejšími obydliami. Pôvab, vďaka ktorému sa lokalita zapáčila solventným záujemcom, sa po ich príchode, samozrejme, celkom stratil.
Tu sa búra PKO, tam si mesto nevedelo poradiť s tržnicou v centre, nedávno padli posledné stromy v parku pri rozhlasovej pyramíde. Správy o ďalších a ďalších skutkoch, ktoré občanom ukazujú dlhý nos a nerešpektujú ich potreby a záujmy, prichádzajú takmer denne. A nechodia len z Bratislavy. A zďaleka nie vždy je vinníkom samospráva, neschopná odolávať obchodným záujmom.
Veď skládka, ktorá otravuje život Pezinčanom, dostala požehnanie od štátnych úradníkov navyše spriaznených s vládnym Smerom. Často ide o menej viditeľné prípady ako napríklad v obci Prestavlky, kde majú občania dlhší čas podozrenie, že im životné prostredie zamoruje jedovatý odpad a nevedia sa dovolať spravodlivosti.
Bezohľadnosť k občanovi sa vyskytuje nielen vo všetkých končinách Slovenska, ale aj vo všetkých politických stranách, bez ohľadu na to, či ich zástupcovia derú v parlamente koaličné, alebo opozičné lavice. Veď ako sa môže opozícia vážne uchádzať o dôveru voličov po tom, čo jej predstavitelia predvádzali a predvádzajú v hlavnom meste? Vari funkcionári SDKÚ zo svojej centrály nedovidia na rozbombardovaný obchodný dom v Ružinove – dielo, ktoré ostalo po funkčnom období bývalého starostu v ich straníckom tričku?
Výsledkom jednotlivých miestnych káuz je fakt, že Bratislavu stihol posledný rozmach výstavby sprzniť asi tak ako normalizačný budovateľský ošiaľ. Že mestá a obce strácajú svoju ľudskú tvár. Že prostredie v nich je čoraz menej pohodlné, príjemné a kultúrne pre ich obyvateľov.
A najmä, že občania strácajú vplyv na verejné veci – a na tento pocit bezmocnosti si rýchlo zvykajú, o čom svedčí napríklad aj žalostne nízka účasť v komunálnych alebo regionálnych voľbách. Čo už nadobúda obrysy krízy – nie ekonomickej, ale krízy zastupiteľskej demokracie na Slovensku.
Mimochodom, o prípady podobných neprávostí, by sa z pozície svojej autority mohol napríklad zaujímať aj prezident. A nemusel by sa kvôli tomu ani učiť po anglicky. Každý verejný činiteľ si vystačí so znalosťou slovenčiny a vôbec ľudskej reči.