Obľúbenou zábavkou novinárov na konci volebného obdobia býva zrátať dni, v ktorých ten-ktorý poslanec Národnej rady nebol na schôdzi. Vyrábajú sa zoznamy absentérov, ktoré majú napovedať, kto sa v parlamente najviac fláka a berie peniaze v podstate za nič.
Obľúbenou obranou politikov v takých prípadoch býva tvrdenie, že práca poslancov nespočíva len v sedení na schôdzach pléna. Okrem nich zasadajú výbory, ktoré majú tvoriť odbornú oponentúru k predkladaným zákonom. Zasadajú aj poslanecké kluby, na ktorých sa spresňujú pozície politických strán k prerokúvanej agende. No a, samozrejme, poslanec musí „pracovať v teréne“, stretávať sa s voličmi, chodiť na poslanecké prieskumy a tak ďalej.
Teraz nejde o to, či sú to trápne výhovorky, alebo nie. Ide o to, že ak by mal niekto brať prácu poslanca národného parlamentu vážne, naozaj má čo robiť po celý mesiac. Niektorí to nerobia preto, lebo sú leniví, arogantní či opilci. Alebo sú skrátka príliš hlúpi a možno že je napokon pre nás pre všetkých lepšie, ak sa do tvorby zákonov vôbec nemiešajú.
S takýmito dôvodmi toho veľa nenarobíme. Predseda parlamentu im síce v niektorých prípadoch môže strhnúť z platu, no čo z toho, keď sa v najbližších voľbách opäť prešmyknú do Národnej rady „obhajovať záujmy ľudu“…
S čím však my – zamestnávatelia našich verejných činiteľov – urobiť niečo môžeme, je kumulovanie funkcií. Nielen preto, lebo je jasné, že sa nedá byť rovnako dobrým primátorom, poslancom VÚC i poslancom Národnej rady zároveň (nehovoriac o europarlamente). Ale tiež nielen pre tie peniaze.
Miestne, župné a národné zastupiteľstvá nie sú celkom tri stupne toho istého, ako by sa to azda mohlo zdať. Nie je to ako prvá, druhá a tretia futbalová liga. Aspoň v skutočne decentralizovanej demokracii by to tak nemalo byť. Všade sa riešia špecifické problémy, všade sú špecifické kompetencie, výdavky a príjmy. Dobráci, ktorí dokážu sedieť v každej sfére zároveň, sú v podstate výsmechom princípu decentralizácie, pretože moc nemôže byť decentralizovaná, keď je na všetkých úrovniach v rukách tých istých jedincov.
Je to jednoduché. Môžeme zakázať verejným činiteľom zbierať stoličky v zastupiteľstvách, „vuckách“, mestách a v Národnej rade ako lovecké trofeje (a viac než slušné zdroje obživy). Alebo môžeme štát znovu centralizovať, zrušiť miestne a vyššie zastupiteľstvá – ušetria sa aspoň peniaze, keďže štát ako celok očividne môže byť v rukách zopár multifunkčných géniov.
Čo myslíte, ktorá možnosť by bola jednoduchšia, prijateľnejšia, ale najmä správnejšia?