Koncoročným vysvedčením od učiteľov sa minister chváliť nemohol – dostal štvorku. Naúčtovali mu v najmä unáhlenosť, nedôslednú pripravenosť i chaotickosť reformy. Pridali najmä chýbajúce učebnice, trojnásobnú zmenu pokynov na klasifikáciu žiakov, opletačky s Protimonopolným úradom. Ak by boli hodnotili jeho stranícke personálne a finančné rodinkárstvo, možno by bol dostal jednotku.
Vlani dostali školy ako prázdninový „darček“ tvorbu školských programov a plané sľuby o učebniciach. Tohto roku zákon, v ktorom hlavným kritériom na hodnotenie ich práce a platový postup nie je drina odvedená v škole. A ešte neistotu, či bude dosť peňazí na sľúbené zvýšenie platov a tiež ďalšie falošné sľuby o učebniciach.
Vôbec, osud učebníc, hoci patria k rozhodujúcim prostriedkom pre úspech reformy, je smutný. Začína sa nereálnymi termínmi na tvorbu a vydanie. Predstavte si primára, ktorý pošle lekárov operovať so slovami: spokojne začnite, krv na transfúziu som už objednal. Čím by sa takýto primár líšil od ministra školstva, ktorý učiteľom (žiakom, rodičom) odkázal, že školský rok sa môže začať aj bez nových učebníc?
Dostanú ich, keď budú. S akou vynaliezavosťou by boli trestané školy, keby by si neplnili povinnosti? Veľmi veľa pri reformovaní nášho školstva mohlo byť inak, lepšie a dobre, ak by bolo vypočuté nejedno prosebné varovanie – reformu začať o rok neskôr. Žiaľ, ako sa už u nás stalo zlozvykom, zvíťazilo politikárčenie.
V ministrovom posolstve by učitelia (a nielen oni!) mali oddeliť „kúkoľ od pšenice“ – triezve pohľady a splniteľné sľuby od medových motúzov. Ten, kto si zvolil údel byť učiteľom, nech v novom školskom roku hľadá potešenie z práce s deťmi, nech pracuje aj na sebe. Menší i väčší žiaci veľmi potrebujú učiteľov, ktorí ich nielen veľa užitočného naučia, ale ktorým sa môžu aj zdôveriť, ktorí im poradia, ktorí im dokážu byť kamarátmi.
Pravdaže nie je ľahko vychovávať k čestnosti v spoločnosti, v ktorej nie je celkom zrejmé, či pre každého platia rovnaké pravidlá a povinnosti, v ktorej sa posty a majetok dajú nadobudnúť za stranícke zásluhy alebo len očakávané činy.
Učitelia by mali byť sebavedomí a zo zlozvyku bez reptania nedvíhať každú rukavicu hodenú rodičmi či vrchnosťou. Mala by im byť dožičená sila konať podľa svedomia a zdravého rozumu a obhajovať svoje konanie a názory s profesijnou sebaistotou.
Nemalo by im ujsť, že si chce niekto nechať otvorené zadné vrátka presviedčaním, že osud školskej reformy je teraz len a len v ich rukách. Iste, jej konkrétnu podobu i možný úspech majú v konečnom dôsledku v rukách oni. Ale výsledok bude o to presvedčivejší, o to väčší, o čo lepšie podmienky im nastaví štát.