V tom istom článku sám ukázal, ako na to, keď o čerstvej laureátke Nobelovej ceny rakúskej spisovateľke Elfriede Jelinekovej napísal: "Keď máme takúto veľkú literatúru, tak čarbanice na stenách verejných záchodov už ani nepotrebujeme.“ Križiacku výpravu Palko ohlásil s jemu vlastným šarmom rovno vo funkcii slovenského ministra vnútra, teda podobne ako knieža Metternich svoj antiliberalizmus v 19. storočí. Spisovateľka si to pravdepodobne nevšimla, lebo píše ďalej, no napriek tomu nešlo o márnu iniciatívu, lebo napríklad v smutnej chvíli, keď celá slovenská verejnosť vôbec nevedela, čo si má myslieť o veľkom básnikovi Milanovi Rúfusovi, hneď sa to dozvedela z oných koalícií, ktoré sa stavajú na odpor.
K Štefanovi Hríbovi sa Palko pridal celkom hravo, keď o Rúfusovi vzápätí napísal: „Pravdou je, že v časoch komunizmu s tým režimom tak akosi splýval.“ Ide nepochybne o rovnako cenný poznatok z civilizačnej dielne, aj keď nie celkom o pravdu, lebo Milan Rúfus nesplýval ani vtedy, keď o existencii Palka či Hríba ešte nikto nemal ani potuchy. Ale úsilie koalícií odporu predsa len nesie svoje plody, napríklad v pozoruhodnom príspevku Mariána Šarközyho (v článku Pozor padajú pomníky! v časopise .týždeň), kde sa o Rúfusovi dozvedáme opäť celkom nové poznatky: „Podľa mňa ten veľký básnik nielenže paktoval s chrapúňmi, ale ešte horšie – žiadnym básnikom v skutočnosti vôbec nebol – nečítal som od neho jedinú hlbšiu slohu – proste čistý gýč… Teraz sa to už môže povedať keď je starký v nebíčku, už sa z toho neposkladá…“
Nuž ťažko sa bude pani Radičovej i ostatným kandidátom (okrem jedného) diskutovať s ľuďmi, ktorých, zdá sa, celkom minula evolúcia, ba ešte aj inteligentný dizajn akoby sa im vyhýbal širokým oblúkom. Určite voči nim nemôžu obstáť, ale nech sa utešujú Aristotelovou myšlienkou, že nejde ešte o tragédiu, ak človeka zabíja padajúca socha.