Po „nežnej“ sa z nich stali akciové spoločnosti, typy stavieb sa zmenili a z pôvodne spolupracujúcich organizácií neúprosní konkurenti. Nastal boj o zákazky, najmä o tie najlukratívnejšie – štátne. Prostriedky na ich získanie prislúchali ranému kapitalizmu.
Prvý situáciu nezvládol Hydrostav, po nútenom vyhlásení konkurzu zanikol. Inžinierske stavby sa stali súčasťou medzinárodných skupín. Pozemné stavby sa rozdrobili na malé firmy. Doprastav po veľkom vzostupe zažil strmý pád a po reštrukturalizácii stratil zuby a silu.
Posledný mohykán Váhostav sa tiež dostal do červených čísiel, musel požiadať o reštrukturalizáciu, ktorá pre veľkú väčšinu jeho subdodávateľov znamená katastrofu. Podobný osud, ale pri piatich gigantoch nerovnaký výsledok. Prečo? Nuž iba Váhostav má zrejme vplyvného strýka, ktorý mu drží chrbát.