Šírenie vírusu, ktorý spolu s infekčnými chorobami zabil sedem miliónov ľudí, sprevádzalo aj popieranie jeho existencie, antivakcinačná hystéria a nárast fašistických tendencií. Podozrievavé hlasy označovali za pôvodcu covidu Komunistickú stranu Číny, Billa Gatesa, Svetové ekonomické fórum či amerického imunológa Anthonyho Fauciho. Ich cieľom malo byť ovládnutie spoločnosti, kontrola populácie a obmedzenie slobôd jednotlivca.
Obdobné vysvetlenia zaznievali aj na Slovensku s určitými obmenami mien tunajších odborníkov na hygienu či infektológiu. Namiesto pochvaly a vďaky za to, že sa nezľakli a chránili zdravie obyvateľstva, sa im dostalo zastrašovania a očierňovania.
Aj keď sa jednotlivé sprisahanecké teórie navzájom vylučovali (vírus vymyslel Gates verzus vypustila ho Čína) alebo boli vnútorne nekonzistentné (Ak chcel Gates všetkých začipovať, prečo trval na patentoch farmaceutických firiem a nechcel vakcíny zadarmo? Ak chcela Čína ochromiť Západ, prečo vírus paralyzoval aj ju?), poukázali na rozšírené obavy verejnosti z moci súkromných korporácií a hlbokú nedôveru k aktívnej politike štátu.
Napokon, za posledné dve desaťročia sme sa opakovane dozvedali o zasahovaní vlád a korporácií do nášho súkromia a slobôd. Vezmime si napríklad sledovací zákon na stíhanie terorizmu platný v USA od roku 2001 či izraelský softvér Pegasus používaný vládami (napríklad Viktora Orbána) na špehovanie kritikov a novinárov.
Alebo na odhalenia whistleblowera AT&T o spolupráci firmy s bezpečnostnou službou NSA, Edwarda Snowdena o masívnom zbere súkromných dát či škandál Cambridge Analytica o predávaní údajov z Facebooku (Mety) na účely politickej manipulácie. Tieto kauzy a nezodpovedané otázky poskytli mnohým ľuďom dostatočný materiál na fantazírovanie o tom, ako by mohla byť zneužitá pandémia.
Nedôveru vyvolávali aj zdravotnícke opatrenia na predchádzanie šírenia nákazy (rúška, odstupy, dezinfekcie pri vstupoch, merania teploty) a vakcinačná kampaň zo strany štátu. Po rokoch skúseností s podvyživeným a voči občanom skúpym štátom (vedeným neoliberálnou doktrínou) bolo ťažko pochopiteľné, odkiaľ sa odrazu berie toľká starostlivosť o kolektívne zdravie.
Mnohým sa zdalo podozrivé, prečo po dlhom období upadajúceho zdravotníctva, keď sa predlžovali čakacie lehoty na vyšetrenia a odkladali sa operácie, začali štátne inštitúcie zadarmo a proaktívne ponúkať pomoc.
Ak sú konšpirátori dvojníkmi nášho sveta, ako o tom píše Naomi Kleinová, potom svoje teórie neprestanú vytvárať dovtedy, kým sa spoločnosť nevyrovná s problémami, ktoré ich podnecujú.
Svoje spravil aj návyk na individualistickú, voči druhým bezohľadnú kultúru, ktorá sa bránila pomoci druhým a slabším. Ak sa spoločnosť doposiaľ držala hesla „každý sám za seba“, nebolo ľahké zdôvodniť, že je odteraz dôležité pomáhať tým, ktorí sú v inej profesijnej situácii alebo v horšej fyzickej kondícii.
Nepohodlie vyplývajúce z povinného nosenia rúšok, očkovacích preukazov, zo zatvorených škôl, z obmedzení predaja či z náboženského zhromažďovania viedlo mnohých k volaniu po „slobode“. Takáto abstraktná „sloboda“ však v preklade znamenala nechcieť dovoliť vláde využívať jej inštitucionálne nástroje na kontrolu vírusu, no namiesto toho neponúkať nič lepšie.
Spomínané teórie o sprisahaní nastúpili ako rýchla a prirodzená reakcia na šok, ktorým sme ako spoločnosti prechádzali. Hoci bolo takýchto šokov v nedávnej minulosti viacero – od rozpadu Sovietskeho zväzu cez teroristický útok z 11. septembra 2001 až po rozličné prírodné katastrofy – pandémia sa diala v našej bezprostrednej blízkosti a nebolo možné jej uniknúť.
Nielenže sme sa v médiách každodenne dozvedali o narastajúcich počtoch mŕtvych, riziko nákazy hrozilo všade – v práci, obchodoch, rodinách. V situácii vážneho ohrozenia zdravia alebo možnej smrti človek siaha po akomkoľvek dostupnom príbehu, ktorý dokáže poskytnúť aspoň chabé vysvetlenie, čo sa to deje a prečo.
Je zaujímavé, že mnohé pseudovysvetlenia šírili prevádzkovatelia wellness a fitnes zariadení.
Nielen preto, lebo ich výrobky alebo návody, ako predísť či zbaviť sa covidu, boli rýchlejšie k dispozícii ako dlhodobý a overený laboratórny výskum, ale tiež preto, lebo kvôli zdravotníckym nariadeniam prichádzali o klientelu.
Zatiaľ čo veľké športové štadióny alebo lyžiarske strediská si dokázali vylobovať výnimky, malé štúdiá, ktoré doplatili na obmedzenia najviac, ich začali vnímať ako sprisahanie elít proti ich podnikaniu. Urýchľovačom rýchlo kvasených teórií sa stali sociálne siete, kde sa nehodnotí pravdivosť alebo objektívnosť, ale počet pozretí, zdieľaní a sledovateľov.
Jedna z rozšírených sprisahaneckých teórií v USA s názvom QAnon hovorí o tom, že elity prostredníctvom tajných tunelov vysávajú krv detí. Takáto predstava pripomína staré legendy z ľudovej predstavivosti našich predkov, ktorými si vysvetľovali nepochopiteľné javy.
Nie sú aj súčasné konšpiračné teórie ľudovým vysvetlením toho, čo sa deje okolo nás? Najmocnejšie korporácie vysávajú náš čas, peniaze, prácu, dáta, zatiaľ čo elity odkladajúce riešenie globálneho otepľovania okrádajú o budúcnosť naše deti. Ak sú konšpirátori dvojníkmi nášho sveta, ako o tom píše Naomi Kleinová vo svojej poslednej knihe, potom svoje teórie neprestanú vytvárať dovtedy, kým sa spoločnosť nevyrovná s problémami, ktoré ich podnecujú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.