Tiež by som bola opatrná, ak by mi chcel niekto siahnuť na moje pečené holuby – bavíme sa totiž o balíku 40 miliónov eur ročne z daní všetkých, nielen veriacich.
V tomto kontexte vyznievajú až smiešne slová hovorkyne ministra kultúry Evy Chudinovej, že ministerstvo iniciatívu v tomto smere očakáva najmä od cirkví. Žeby KDH mienilo pozmeniť porekadlo „Kto druhému jamu kope, sám do nej padá“, na „Vykopeme si jamu sami…“, azda nemôže očakávať ani ten najnaivnejší prívrženec odluky. Iba ak by to vynieslo jamu, vystlanú ešte mäkším páperím, akým disponuje katolícka cirkev dnes. Je totiž jasné, že ide prioritne o cirkev katolícku; ostatné sa pri nej v rámci akejkoľvek legislatívy len vezú.
Šéf parlamentu Richard Sulík by vraj privítal úpravy, ktoré by viedli k väčšej nezávislosti cirkví, lebo úplnú odluku od štátu nepovažuje v tomto volebnom období za reálnu (a kedy, ak nie dnes?). Nespomínam si z predvolebných tančekov, že by bola reč o nejakých kozmetických úpravách. Ale v poriadku, chápem posvätný grál kompromisu. Iná káva je však vízia, ktorej verím a odmietam sa jej spreneveriť v mene akéhosi kompromisného nezmyslu, ktorý celej spoločnosti nanucuje hŕstka dobrákov – a tentoraz už nielen z prostredia KDH, ale aj z expokušiteľského hniezda SaS.
Táto klamlivo liberálna strana si údajne tiež vie predstaviť, že by veriaci z príslušnej dane z príjmov odvádzali jedno percento pre svoju cirkev. To však nie je riešenie, pretože by išlo iba o prerozdeľovanie daní, ktoré tu už máme, nie o reálnu podporu svojej cirkvi zo svojho vrecka. Iste by boli zaujímavé štatistické čísla o veriacich na Slovensku, ak by sa ich počet posudzoval podľa počtu dobrovoľných podporovateľov, a nie podľa údajov z anonymných formulárov sčítania ľudu. Diktát Vatikánu by sa tým u nás skončil. A o to predsa ide, pán Sulík.