Odpustok za hriechy páchané na prírode

Je to taká starodávna ľudská vlastnosť. Jedno si o sebe myslíme a druhé konáme. Vedci robia na túto tému dlhé roky zaujímavé štúdie. Tie jednoznačne dokazujú, že v našom mozgu sme sami pred sebou bieloskvúcimi anjelmi, keď však príde na lámanie chleba, lezie z nás diabol, kade môže.

22.04.2011 09:00
debata (4)

Nepokradneš, nezabiješ, nezosmilníš, nepožiadaš… je okolo nás v knihách už tisíce rokov. A smilní sa, kradne a zabíja jedna radosť. Pre normálnych ľudí je tento rozpor medzi tým, ako si predstavujeme sami seba a ako konáme, často frustrujúca záležitosť, ktorú riešime rôzne. Napríklad vynálezom odpustkov.

Falošné oslavy Dňa Zeme

Síce som kradol i smilnil, ale nejakým odpustkom, za peniaze či spoveďou to vyriešime, nie? Umyjeme sa z hriechu a môžeme začať od znova. Táto psychológia duševného reštartu sa týka asi všetkých oblastí nášho života, teda všetkých oblastí, kde sa páchajú hriechy.

Prvý máj, Sviatok práce, ako odpustok z ničnerobenia, spartakiáda ako odpustok z necvičenia.

Najnovším hitom medzi odpustkami je oslavovanie Dňa Zeme. Z jogurtových viečok si ušúľame hliníkovú guľu a alumíniový odpustok je na svete. Po tom, čo z brehov našich potokov, riečok a riek zmizli vďaka našim sekerám a pílam všetky stromy, si ich niekoľko počas odpustkového Dňa Zeme zasadíme a svedomie máme zase očistené a pripravené na ďalšie rúbanie.

Áno, naša krásna krajina je zaplavená jedovatými pesticídmi, ktoré striekame kade-tade v svätom boji proti Prírode, z národných parkov miznú posledné stromy a zastrelené chránené zvieratá tvoria ozdobu domovov mnohých obyvateľov nášho štátu. Je to všade okolo nás, zničené hniezda vtákov na zrezaných stromoch pri protipovodňových úpravách, asfaltové lesné cesty pod krycím názvom „protipožiarne pásy“ vedúce cez miesta, kde kedysi rástli vzácne rastliny, holé stráne východoslovenských pohorí, ktoré niekedy pokrývali jedľovo-bukové lesy, či rozbahnené lesné cesty rozryté ťažkou technikou s eróziou odnášajúcou za okamih pôdu, ktorá vznikala tisíce a tisíce rokov.

Envirodiabli neustále v akcii

Niektorých však prekvapí, že sa tak deje aj napriek tomu, že Deň Zeme sa mimoriadne vydaril. Zasadili sme stromčeky, vyrobili desiatky hliníkových skarabeov, vypli elektrické spotrebiče, dokonca sme vyčistili svet a… nič. Okolo nás stále to isté bahno a špina.

A tak sa odpustky vylepšujú diablom.

Áno, my sme sa snažili (na Deň Zeme), ale oni sú silní. To oni, oni rúbu, striekajú, orú, ničia, otepľujú a čo ja viem čo ešte. Tatry a Bratislavu ničia JaT, chemické postreky robia neznáme lietadlá, stromy vypiľujú žltí oni, to oni sú tí envirodiabli, a my, 5 429 763 sta­točných a poctivých Slovákov, sme v tom úplne nevinne.

Myslím si, že to nie je pravda. Slovensko vyzerá tak, ako vyzerá. Ani dobre, ani zle. Vyzerá presne tak ako my. Vyzerá ako my, ale nie ako si myslíme, že vyzeráme, ale akí skutočne sme. Ak ráno otvoríte okno a zacítite smrad pesticídov a uvidíte vyrúbané stromy pri potoku, to sme my, to je naše dielo, to je dielo nás, obyvateľov tejto krajiny.

A tohto obrazu sa nezbavíme ani najkrajším Dňom Zeme.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba