Dá sa rozumieť, prečo vláda benefity zrušila. Milióny eur z nich potrebuje presunúť na oveľa akútnejšie prípady v chátrajúcom zdravotníctve. Aj o účelnosti (účelovosti) využívania benefitov by sme mohli diskutovať. No rezort zdravotníctva mal prísť, alebo aspoň prisľúbiť, náhradné riešenia, predostrieť víziu. Pretože o tom je zdravotnícka a sociálna politika. To by každá ľavicová vláda mala vedieť.
Nielen na Slovensku však strkáme hlavu do piesku. Na jednej strane máme v ústave jasne deklarované, že „na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť“, ale jednotlivé zákony to všelijako menia, až z toho v konečnom dôsledku často nie je úplne nič. Navrávajú nám, že za zdravie zubov si môže každý sám. Akoby sa táto súčasť tela kazila iba naším pričinením, nie starnutím, ako je to pri ostatných častiach ľudského organizmu.
Kto si ničí zdravie fajčením, má plné právo na liečbu zdarma. Kto si prejedaním zničí pečeň, žlčník, črevá alebo iné orgány, má tiež plné právo na bezplatnú liečbu. Kto intenzívne športuje a zničí si kĺby, či sa počas leta každý rok vyvaľuje na slnku, rovnako. Kde je rovnosť? Nehovoriac o tom, že na rozdiel napríklad od umelých kĺbov nemáme zubné komponenty zdarma. Rovnako ako bez kĺbov ani bez zubov sa nedá normálne žiť. Nejde iba o bolesť či prežúvanie, ale pokazené zuby sú spojené s rôznymi infekciami, ktoré môžu človeka ohroziť na živote.
Najmä starší ľudia, ktorých zuby podliehajú častejšie rôznym poruchám, pri návšteve zubára aj pri bežných výkonoch poriadne siahnu do vrecka. Často niet z čoho, no musia. Nikto netvrdí, že zubári by mali pracovať zadarmo (ich majetkové pomery hovoria o niečom inom), ani že rôzne implantáty či dentálne materiály by mali byť úplne zadarmo, ale poriadok treba urobiť. Aspoň určitá regulácia by pomohla.
Kritici síce budú tvrdiť, že regulácia zničí konkurenciu a nakoniec kvalita služieb prudko klesne, no záleží na miere. Zdravie totiž nie je hocijaký tovar na trhu, ktorého vysokú cenu skrotí konkurencia. Pri chorobe nemáme na výber: šepká nám to pud sebazáchovy a odmietnutie znamená smrť. Nedá sa ako pri kúpe pečiva, kabáta, auta, ovocia, počítačov či hocičoho iného jednoducho povedať nie, lebo cena je privysoká a my si bez toho tovaru či služby už nejako poradíme.
Keď už nič iné, tak by pacienti mali dostať zoznam o cenách výkonov a materiálu na trhu (lekárov) – ako to je u každého iného bežného tovaru. Nevyškoleného zákazníka je totiž v zámerne vyrábanom chaose ľahké obrať. Ceny zubárov často zvyšujú aj priveľké nájmy. Riešenie je jednoduché: mestá a kraje (teda naši politici) by mali zubárom poskytnúť priestory vo svojich zdravotných zariadeniach – keby sa skôr systematicky neničili – za nízke nájmy.
No to by sme v tomto štáte museli mať najprv nejakú zdravotnú politiku. Ak politici v parlamente radi rečnia o sociálnej politike, tak by mali vedieť, že drahí zubári sú tiež jej súčasťou, zvlášť pri senioroch.