Bežný slovenský čitateľ ani len netušil, že na tento historický medzník reagovali onoho času okrem západných politikov a umelcov rozhorčene aj naši viacerí autori žijúci v exile. Samozrejme, u nás zapísaní „na indexe“ nežiaducich. Typickým príkladom je spisovateľ Karol Strmeň. Originálnou, šokujúcou a pre vtedajšieho čitateľa, ba dovolím si povedať, že aj pre súčasného, pomerne neznámou básňou je Augustová elégia z jeho zbierky Znamenie ryby. Do protikladu v nej postavil „Slovensko moje, jahňa moje“, „Tatry, rajský park“ na strane jednej a „dravé beštie, ktoré žerú a skrývajú si aj kosti z drobných detí“ na strane druhej. Strmeňova Augustová elégia je žalospevom nad krajinou, ktorú v roku 1968 „obkolesili pekelné muky“. Pri jej čítaní sa nedá nevšimnúť originálnu paralelu s pekelnými výjavmi Danteho Božskej komédie.
Neznáma literatúra
Na augustovú okupáciu zareagoval aj básnik, prekladateľ a esejista Gorazd Zvonický. Jeho zbierka Len črepy… Výkriky pri invázii je výpoveďou citlivého básnika k aktuálnej téme, vyjadrením bolesti poeta, ktorý sa z diaľky prizerá na „surové tlupy, ktoré vyvreli z dier pod Uralom“. Okupantov prirovnáva k zvieracej ríši – k cicavcom, hlodavcom, hmyzu, medveďom a tigrom, čím celkovo dosahuje výrazovo expresívnejší charakter zbierky. Príchod tankov vníma ako valcovanie duší ľudí. V básňach sa objavujú dokonca aj vtedajší predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský, prezident Ludvík Svoboda či nosná osobnosť augusta 1968 – Alexander Dubček, ktorého zobrazuje takto: „Dubček má tvrdý vzrast/a život vážny ako óda/na tele nesie plno brázd/lebo ho hlodá nepohoda… Dubček sa Moskve neľúbi. Tne doňho, aby z horizontu zmizol.“ Zbierka vyvolala široký ohlas najmä v zahraničí – vyšla totiž v Taliansku, o čo sa pričinila tamojšia Spoločnosť pre českú a slovenskú kultúru Artura Cronia.
Učiť premýšľať
Kniha obsahuje úvod predsedu spoločnosti Ernesta Simonetta a preklad zo slovenčiny do taliančiny. Sugestívnosť a zároveň otvorenosť Zvonického výpovede k augustovým udalostiam prinútila Simonetta k rovnako sugestívnej charakteristike knihy, ktorú si dovolím odcitovať: „Hrmot tankov, nesúvislé vresky zversky tvrdých žoldnierov, bolesť a smrť. Historická osamotenosť dvoch národov v srdci Európy, ktoré zradná brutálnosť utláčateľa zaskočí v diele vytvárania vlastnej dôstojnosti. Zbabelosť sveta nečinných divákov vrhá na ne svetlo hrdinstva.“ Škoda, že ani dnes – dvadsaťpäť rokov od pádu železnej opony – tieto diela pozná máloktorý študent. Nečudo, v čítankách a učebniciach sa na ne myslelo len okrajovo. V zahraničnom školskom systéme je však bežné, že práve takéto texty odkrývajú mladým zákutia histórie, literatúry, jazyka či prekladu. A hlavne – učia premýšľať. Či práve preto?