Dnes vieme s istotou povedať, že do týchto prirodzených procesov zásadne a najmä negatívne zasiahol človek. Ak by sme vo veľkom nespaľovali zásoby fosílnych zdrojov, teda uhlia, ropy a zemného plynu, priemerná teplota atmosféry by mierne klesala. Ona však, naopak, stúpa.
Prečo je otepľovanie problém
Takmer všetci máme radšej teplo ako zimu. Preto sa prirodzene pýtame, prečo by otepľovanie malo pre prírodu či dokonca pre nás samých predstavovať riziko. Je pravda, že v minulosti sa v teplejšom podnebí vo všeobecnosti darilo aj mnohým rastlinám a živočíchom, život, zjednodušene povedané, prekvital. Otepľovanie považujeme za problém nie pre rast teploty, ale pre rýchlosť, akou k nemu dochádza. Kým v minulosti nárast teploty o 1°C trval stovky až tisíce rokov, dnes k tomu došlo za jediné storočie!
Zásadný je poznatok, že aj v minulosti už pri podobnom či dokonca pomalšom otepľovaní podnebia, aké pozorujeme dnes, došlo k veľkému poškodeniu globálnej biosféry. Príkladom je Veľké permské vymieranie, ktoré pred vyše 250 miliónmi rokov neprežilo viac ako 90 percent všetkých rastlinných a živočíšnych druhov. Trvalo desať miliónov rokov, kým sa rozmanitosť života vrátila na pôvodnú úroveň. Podobných masových vymieraní bolo v minulosti viac a vždy sa spájali s pomerne rýchlymi zmenami podnebia.
Dôsledky pozorujeme už dnes
Už aj doterajšie oteplenie zanechalo na planéte nezmazateľné stopy. Množstvo plávajúceho ľadu v Arktíde v letnom období dramaticky pokleslo. Jedným z dôsledkov jeho úbytku je zmena charakteru počasia v našich zemepisných šírkach.
Pribúda vedeckých dôkazov o tom, že rýchle striedanie krajne extrémneho počasia, dlhotrvajúceho sucha či, naopak, rozsiahlych povodní, je na severnej pologuli stále častejšie a má spojitosť s teplejšou Arktídou. Extrémne prejavy počasia, ktoré sa v minulosti opakovali s frekvenciou raz za storočie, sa v súčasnosti vyskytujú častejšie, každých desať či dvadsať rokov.
Aj na Slovensku už pozorujeme a stále viac budeme pozorovať rastúci výskyt prívalových dažďov a záplav, no zároveň i sucha a poškodzovania poľnohospodárskej produkcie. Občianskej vojne v Sýrii predchádzalo päťročné sucho a migrácia až poldruha miliónov farmárov, ktorí prišli o obživu. Konflikt vyhnal z krajiny milióny ľudí, ktorí v súčasnosti utekajú aj do Európy.
Hoci by sme hneď zajtra zastavili všetky priemyselné aktivity, dôsledky otepľovania sa budú prejavovať desaťročia, vo viacerých prípadoch dokonca storočia. V súčasnosti už nemôžeme zabrániť nárastu hladín oceánov o menej ako tri až päť metrov, môžeme však zabrániť ich nárastu o desať metrov. Desiatky miliónov ľudí budú musieť opustiť pobrežné oblasti a pridajú sa tak k tým, čo utekajú pred suchom už dnes. Takisto nezabránime úplnému roztopeniu arktického ľadu v lete.
Zrejme sa už nevyhneme ani riziku „potravinových šokov“ a následných hladomorov, ktoré sú v kombinácii s rastúcou svetovou populáciou v blízkej budúcnosti nevyhnutné. Pritom najviac trpia dôsledkami klimatickej zmeny chudobní obyvatelia v menej rozvinutých krajinách, ktorí sa na jej vzniku takmer vôbec nepodieľajú.
Ambície v predvečer konferencie
Decembrová konferencia v Paríži musí priniesť iný výsledok ako všetky doterajšie obdobné podujatia o klimatickej zmene. Dohoda musí byť záväzná a znižovanie emisií nemôže byť na báze dobrovoľnosti ako dosiaľ.
Medzi najväčších znečisťovateľov patrí Čína, Spojené štáty a Európska únia. Čína vypustí takmer 11 miliárd ton CO2, USA vyše 6 miliárd a EÚ viac ako 4 miliardy ton. To predstavuje takmer polovicu všetkých emisií sveta. Možno konštatovať, že najzodpovednejšie k situácii pristupuje EÚ, ktorá plánuje znížiť emisie do roku 2030 o 40 percent oproti roku 1990.
Ak by sa k podobným ambicióznym cieľom pridal zvyšok sveta, existovala by určitá šanca, že by oteplenie výrazne neprekročilo 2 °C. Jedným z najslabších článkov únie je Poľsko, ktoré je výrazne závislé od výroby elektriny z uhlia a často rokovania v EÚ sťažuje.
Barack Obama prisľúbil zníženie emisií o 30 percent, čo je vzhľadom na konzervatívnu politickú scénu v USA odvážny sľub, hoci z pohľadu klimatickej zmeny nedostatočný. Američania sa snažia tlačiť aj na ďalších veľkých hráčov, aby prijali výraznejšie opatrenia. Budú to však mať ťažké, pretože krajina stále patrí medzi tie s najvyššími emisiami v prepočte na obyvateľa.
Aby USA svoje sľuby naplnili, musela by sa rýchlosť poklesu ich emisií zdvojnásobiť. Treba tiež pripomenúť, že nezanedbateľná časť doterajšieho poklesu emisií od roku 2008 bola v dôsledku konomickej recesie, a nie výsledkom systémových opatrení. To isté platí aj pre EÚ.
Čo s väčšinou zásob uhlia?
Či sa nám to páči alebo nie, kľúčové bude aj rozhodnutie Číny. Spotrebuje sa tam takmer polovica všetkého uhlia na Zemi. Zrejme nie náhodou bola jedným z hlavných vinníkov neúspechu konferencie v Kodani v roku 2009. Tentoraz však Peking mení rétoriku. Plánuje výraznejšie znižovať uhlíkovú náročnosť ekonomiky a začať redukovať celkové emisie od roku 2030. Dovtedy však budú rásť podobným tempom ako dosiaľ. Zmena postoja Číny ku klimatickej politike je asi jeden z mála dôvodov, prečo by výsledok konferencie v Paríži mohol byť optimistickejší ako doteraz.
Aby riešenie klimatickej zmeny bolo naozaj úspešné, v krátkej budúcnosti sa budú musieť pridať aj ľudnaté rozvojové krajiny, ako sú India či Brazília. V Indii žije 300 miliónov ľudí bez elektriny a tretina detí je podvyživených. Nemôžeme sa preto čudovať, že pre túto ázijskú krajinu je prioritou ekonomický rast a zabezpečenie okamžitých potrieb svojich obyvateľov. Aj keď Indovia vo veľkom investujú do obnoviteľných zdrojov energie, v najbližších rokoch plánujú až 200 GW výkonu z uhlia. Ak však máme zabrániť otepleniu o viac ako 2°C, 80 percent známych zásob uhlia by malo zostať v zemi.
Podľa súčasných odhadov, sľuby, s ktorými sa jednotlivé štáty chystajú do Paríža, nie sú dostatočné. Napriek tomu ide o výrazný posun oproti doterajším rokovaniam na globálnej úrovni. Existuje niekoľko málo dôvodov, prečo byť aspoň trochu optimistickí. Prírodu však neoklameme a naše politické hašterenie ju ani trochu nezaujíma. Ak sa nedohodneme tento rok, následky budú tragické.