Každá politická garnitúra viac či menej preferuje jednu z týchto dvoch možností. Tá bývalá preferovala druhú možnosť: keď už televíziu nemožno rovno zrušiť, nech aspoň nepýta jesť. Miloslava Zemková a „jej“ televízne spravodajstvo sú toho dokladom.
Určite sa nedá povedať, že by verejnoprávne spravodajstvo v uplynulom období otvorene slúžilo bývalej vláde. Koniec koncov niekoľko ľudí z neho momentálne odchádza do hovorcovských služieb súčasnej vlády. Problém je, že spravodajstvo veľmi neslúžilo ani tomu, komu by malo: verejnosti.
Na vysielanie sterilnej „tlačovej agentúry v obrazoch“ iba preto, aby mocní nemali zámienky nadávať na vedenie televízie, je naozaj škoda peňazí. A škoda peňazí je to i v prípade, že nejde o vedomý alibizmus vedenia, ale len o jeho neschopnosť rozoznať kvalitu. Či všetci, ktorí odchádzajú, sú „kľúčoví“, alebo sa naozaj nič nedeje, ako to tvrdí Zemková, vyjde najavo už čoskoro. Zatiaľ platí, že všetci, čo odchádzajú, hovoria, že televízia ich nedokáže či nechce adekvátne ohodnotiť.
Je tu drobný paradox. Pokiaľ ide o iné „priority“ – napríklad, aby sa na verejnoprávnej obrazovke zahojili VIP kamaráti, ktorí sa nemohli hojiť za predošlého vedenia, lebo vtedy sa zasa hojili iní – peňazí je v televízii vždy dosť. Bez ohľadu na to, či sa práve šetrí.