Nie je ťažké predstaviť si, čo viedlo k takejto forme komunikácie. Chaotické krátkodobé riadenie, ktoré je pre slovenské vlády charakteristické, znásobuje existencia rôznorodej vládnej koalície a prítomnosť mnohých nováčikov na vládnych postoch. Premiérka chce písomné záväzky, že ministri tušia, čo chcú na svojich postoch robiť. No je to spôsob vládnej koordinácie pomerne nezvyčajný a treba sa opýtať, či vhodný.
Človek by čakal, že formuláciu strategickej politiky bude mať na starosti špecializovaný orgán. Ten bude mostom medzi odbornou sférou a politikmi. Bude poskytovať oponentúru a spájať veci tak, aby vznikala jednotná vládna politika. Koniec koncov takto to funguje aj inde. Vo Veľkej Británii má premiér svoju Strategy Unit. Vo Francúzsku má predseda vlády k dispozícii ešte rozsiahlejší poradný orgán, Centre d‘Analyse Strategique, ktorý zastrešuje viacero špecializovaných poradných inštitúcií. V strednej Európe je systém komplikovanejší. Vlády majú oveľa menšiu tendenciu niečo narýchlo meniť, zmeny politiky bývajú veľmi široko prerokúvané cez komplikované štruktúry. Navyše existuje silnejšie prepojenie štátu a strán. Napríklad v Nemecku vláda tradične priamo dotuje stranícke think-tanky.
Na Slovensku je to tak, že na Úrade vlády pôsobí akurát zbor poradcov premiéra. Je to však orgán, ktorý sa nikdy nebral vážne. Iveta Radičová v tejto tradícii iba pokračuje. Za šéfa poradcov vymenovala kňaza s nulovou skúsenosťou z verejnej politiky. Zatiaľ jediným interným poradcom je Ľubica Navrátilová. Predtým sa živila písaním PR blogov obhajujúcich dôchodkové spoločnosti.
Za minulej vlády určité strategické riadenie robilo ministerstvo financií. Tu sa koordinovala príprava Národného reformného programu a príbuzných dokumentov. Teda prezentácia strednodobej politiky vlády, ktorá sa posiela do Bruselu. Vláda Roberta Fica tiež podnikla pokus o prípravu akejsi dlhodobej vízie smerovania krajiny. Výsledný dokument bol však urečneným textom, ktorý vlastne žiadnu víziu nepredložil.
Bohužiaľ, všetko toto je iba výsledok všeobecnej letargie a nepochopenia fungovania politiky. Médiá ani širšia verejnosť nevolajú po vytváraní kvalitných odborných štruktúr. Chcú „riešenia“. Politika je vnímaná bez zmyslu pre celistvosť – všetko vyrieši zmena daní, zmena odvodov. A ľudia nechcú odbornosť, chcú morálku. Ale čím viac sa hovorí o morálke, tým viac si môžeme byť istí, že má spoločnosť veľké problémy dohodnúť sa, ako má byť riadená.
Je to tak trochu problém každej demokracie, ktorý sa v tých novších prejavuje zvlášť vypuklo. Čo najviac kriku ohľadne „priorít“ či „riešení“. Staré príslovie, že najlepšia vláda je tá, ktorej existenciu si občania najmenej uvedomujú, je obrátené na hlavu. Verejnosť bude s napätím sledovať, ako sa minister obrany doučuje angličtinu. A či ministri pri písaní domácich úloh nepobabrali papier atramentovými machuľami.