Najmenšiu koaličnú stranu Veci verejné (VV) vybudoval a fakticky viedol majiteľ bezpečnostnej agentúry ABL Vít Bárta. Ten podľa zistení tlače už v roku 2007 svojim spolupracovníkom objasnil, prečo ide do politiky. Preto, aby firma získavala štátne zákazky a tak rástla.
Strane potom zabezpečil nie celkom objasnené financovanie a postavil na jej čelo Radka Johna, ktorý bol z televízie známy ako neohrozený investigatívny novinár. Zafungovalo to perfektne, VV v priebehu pár mesiacov vyrástli z nuly na vládneho partnera. S kontrolou nad významnými rezortmi vnútra, dopravy aj miestneho rozvoja (ten v Čechách do veľkej miery zodpovedá za eurofondy). Plus školstvo.
ABL už pred voľbami začala rozvíjať aktivity, ktoré nesúviseli s jej pôvodným zámerom. Na lokálnej úrovni v Prahe získala napríklad zákazky na niektoré druhy sociálnych služieb. Pôsobenie vo vláde by jej pomohlo posilniť hlavný biznis (napríklad je významným dodávateľom bezpečnostných služieb pre pološtátny ČEZ), ako aj vytvárať predpolie pre rast do ďalších oblastí.
Bártu možno ľahko súdiť. Faktom však je, že sektor verejných služieb sa stal mimoriadne významný. Na konci minulého storočia sa vlády zdanlivo stiahli z ekonomiky. Podniky sa sprivatizovali a mnohé funkcie štátu sa zadávajú súkromnému sektoru. Lenže práve cez nepriame vplyvy sú vlády rozhodujúcimi ekonomickými aktérmi.
Umožňujú rásť určitým firmám nie vždy priamou podporou, no tým, aký domáci trh im vytvoria. A v segmente služieb je to veľmi výrazné. Ako sa môže v tomto prostredí na medzinárodného hráča vyšvihnúť firma, ktorá nemá dobré domovské zázemie?
Druhým zaujímavým momentom bolo Bártovo priznanie, že svojim poslancom dáva obálky s peniazmi na prilepšenie. Podľa neho ako bezúročnú neformálnu pôžičku s neurčitou lehotou splatnosti. Zdôvodnil to tak, že im poslanecké platy nestačia na život, ktorý prislúcha ich postaveniu.
Podčiarkuje to problém spolužitia biznisu a politiky v dnešnom svete. Globalizácia priniesla ostrý nárast nerovností príjmov. Tie výrazne rástli najmä najvyššiemu promile obyvateľstva vyspelých štátov.
Topmanažment nadnárodných spoločností si môže nadeliť astronomické odmeny, pretože sa ľahko vyhne lokálnym kontrolným mechanizmom. Nehovoriac o superboháčoch, ktorí si v dnešnom deregulovanom prostredí presúvajú kapitál medzi krajinami len s minimálnym zdanením.
Takáto vysoká majetková pyramída stavia do ťažkej pozície politikov v hocijakom štáte. Svojím spôsobom sa im nemožno čudovať, že osobne cítia tlak, aby sa ich príjmy výraznejšie zvýšili, ako im verejnosť oficiálne dopraje.
V konečnom dôsledku je tento systém pre demokraciu nebezpečný. No riešenie bude zrejme komplikovanejšie ako mediálna poprava politikov, ktorí majú tú smolu, že sú vlastne iba malé ryby.