Krugman s Layardom chcú, aby sa diskusia o kríze očistila od mýtov a zavádzajúcich tvrdení. Majú niekoľko kľúčových posolstiev.
Po prvé, k ekonomickej kríze neviedlo, s výnimkou Grécka, nezodpovedné míňanie verejného sektora. Naopak, štáty ako Írsko či Španielsko mali pred krízou takmer vzorový stav verejných financií. Ich kríza súvisí s prebratím záväzkov súkromného sektora.
Po druhé, motorom krízy je klesajúci dopyt firiem. Tie nemajú dôveru v budúcnosť a tak obmedzujú investície.
Po tretie, vlády na tento stav zareagovali presne opačne, ako mali. Znižujú výdavky a uvaľujú dane na bežné obyvateľstvo, čo len prehlbuje krízový stav.
Je to dobrý začiatok. Diskusie naozaj treba očistiť od mýtov. Často počuť naivnú otázku: Ako to, že ekonómovia krízu nevedeli predpovedať? Pred niekoľkými mesiacmi ju vyslovila aj anglická kráľovná. Nuž, ak by krízu úplne presne pomenoval konsenzus ekonómov, k žiadnej by nedošlo. Ak ľudia presne vedia, kedy kríza vypukne a aké budú jej formy, samozrejme sa podľa toho zariadia. Bolo by to sebanegujúce proroctvo.
Navyše, síce nie o kríze, ale o krízových tendenciách veľa profesionálov písalo. Od makroekonómov po ekonómov medzinárodného obchodu. Odborníci upozorňovali na riziká práce s derivátmi – iba ich bolo ťažké presne zmapovať, pretože informácie o derivátnych kontraktoch jednoducho neboli verejne dostupné.
Ekonómia tak, ako sa vo svojej štandardnej forme dominantne vyučuje, naozaj nevie odpovedať na veľa vecí. Ekonómovia musia získať širší intelektuálny rozmer.
Známy britský akademik Robert Skidelsky hlása, že ekonómia sa musí vyučovať ako širšia náuka o spoločnosti, menej sa vymedzovať voči sociológii, politológii či histórii. Katedry sa zároveň potrebujú otvoriť menej dogmatickým formám tejto vedy. Vlani na jeseň vypochodovala časť študentov Harvardovej univerzity z prednášok Gregoryho Mankiwa. Ide o autora rozšírenej učebnice základov ekonómie a dosť arogantného dogmatika, ktorý odmieta diskutovať o nedostatkoch „štandardnej ekonómie“.
Lenže to, čo sa považuje za štandard, je veda pracujúca so štylizovaným jedincom, ktorý „prichádza“ do modelov s už danými preferenciami spotreby. Bežný makroekonóm môže mať skvelé matematické schopnosti, no je často naivný v chápaní spoločenských vzťahov, motivácií jednotlivcov a tendencií technického rozvoja.
Zrejme nenastal koniec éry ekonómov, ako to nedávno predpovedal pražský arcibiskup Dominik Duka. No určite potrebujeme zbaviť ekonómiu kopy dogmatických poučiek, ktoré v nej potláčali empíriu, a zároveň z ekonómov spraviť rozhľadenejšie osobnosti. Výzva Krugmana a Layarda je skvelá, ale návrat k racionalite si bude vyžadovať omnoho viac, ako vyvrátenie niekoľkých makroekonomických mýtov.