Slovensko má zatiaľ šťastie. Väčší problém so zdravotne nevyhovujúcimi potravinami nemalo už veľmi dlho. No ako vidíme, plné otvorenie poľnohospodárskeho trhu nás vystavuje možným rizikám, ktorých pôvod je v ďalších štátoch Európskej únie.
Nemusí pritom ísť iba o prípady prekročenia noriem povolenej kontaminácie toxínmi. Čoraz viac by sme sa mali zaujímať o celkovú kvalitu toho, čo jeme.
Jeden kľúč drží v rukách spotrebiteľ priamo pri rozhodovaní v obchodoch. Tie často ponúkajú pochybné „cenovo výhodné“ produkty. Lepšie je odolať a kúpiť si možno drahšiu, ale overenú značku. Mnohé poctivé, bezpečné výrobky ponúkajú domáce firmy.
Na druhej strane sa bežný spotrebiteľ nemôže dlhodobo vždy účinne brániť. Potravinárske koncerny obyčajne menia zloženie potravín pomaly, kvalitnejšie suroviny postupne vymieňajú za lacnejšie. Problémom je, ak trh s potravinami ovládnu silne horizontálne aj vertikálne integrované firmy. Dokážu vytlačiť skutočnú pestrosť ponuky a zomelú spotrebiteľa reklamou.
Každý, kto z Európy príde do Spojených štátov, si všimne, že za oceánom je oveľa drahšie navariť si doma zo základných surovín, ako kúpiť polotovar alebo zájsť do samoobslužnej reštaurácie. Slaboduchí ekonómovia sa tešia, je to dobré pre rast hrubého domáceho produktu. Na ňom sa totiž neodrazí, ak si rodina navarí doma. A už vôbec nie, ak má suroviny zo svojej záhrady. Lacné potraviny sú zároveň spôsobom sociálnej kontroly. Výsledok? Spoločnosť, v ktorej sú obezita a chudoba v „dokonalej“ vzájomnej súhre. Len bohatší, žijúci v mestách, majú čas a možnosť zamýšľať sa nad zdravým jedlom a dopriať si ho.
Tak zle na tom v Európe zatiaľ nie sme. No niektoré krajiny sa začínajú Amerike podobať, najmä Veľká Británia. Moc koncernov je tu rozhodujúca. Stredoeurópsky trh s potravinami sa chystajú ovládnuť nemecké firmy, ktoré už teraz tvrdo dusia české mliekarne, ale aj korporácie, ktoré ovládli poľský trh. Odtiaľ sa teraz valia na Slovensko lacné potraviny.
Mali by sme si sebecky vyberať tú najlepšiu kombináciu pre seba. Prílev zahraničného kapitálu aj európske normy pomohli domácemu spracovaniu potravín. Stačí spomenúť príbehy týkajúce sa hygieny, ktoré si za socializmu z konzervární prinášali brigádnici. Zlepšil sa aj marketing. Je príjemné mať dovoz a pestrý výber. No zároveň by sme nemali dopustiť, aby dramaticky trpela domáca výroba, ktorá ponúka stabilnú, ľahko monitorovateľnú kvalitu.
Ako zamedziť rozdeleniu potravín na tie pre bohatých a pre chudobných? Štát môže zasiahnuť dvoma spôsobmi. Po prvé, regulovať politiku hypermarketov. Po druhé, priamo pomáhať domácim poľnohospodárom. Tento rok sa končia stropy pre východoeurópskych farmárov v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Aj slovenskí výrobcovia si tak môžu výrazne polepšiť. Veľa však bude záležať na tom, aká štedrá voči nim sa rozhodne byť slovenská vláda a ako kvalitne pripraví projekty v rámci tzv. druhého piliera Spoločnej poľnohospodárskej politiky – rozvoj vidieka.
Ceny potravín dnes spôsobujú protesty a násilie v rozvojom svete, najmä v severnej Afrike. Chráňme si tie naše. Ich kvantitu aj kvalitu.