Keď v novembri pápež navštívil Španielsko, kritizoval zákony o sobášoch homosexuálov, interrupciách či o rozvodoch, ktoré zaviedla vláda José Luisa Zapatera. Odpoveď španielskeho premiéra Benediktovi stojí za pripomenutie: Vzťahy medzi Madridom a Vatikánom sú určené „španielskou ústavou, ktorá definuje krajinu ako sekulárny štát uznávajúci silu a vplyv katolíckej cirkvi, no garantuje obyvateľom všetky slobody“.
Keby sa na podobnú repliku zmohol aspoň jeden slovenský premiér za uplynulých dvadsať rokov, mohli sme byť v diskusii o sekularizme oveľa ďalej, ako sme dnes.
Je pochopiteľné, že čosi také by nikdy nepovedal Ján Čarnogurský. Vladimír Mečiar hral s cirkvami svoje vlastné hry; napokon, ako s každým v tejto spoločnosti. Potýčka Mikuláša Dzurindu s KDH o vatikánske zmluvy, kvôli ktorej sa rozpadla jeho druhá vláda, nemala svetonázorový, ale mocensko-politický podtext. A Robert Fico?
Jednou z prvých vecí, ktorú urobil, bolo to, že uzatvoril s cirkevnými kruhmi pakt o neútočení. Na rozdiel od španielskych socialistov, ktorých „vychovávala“ falanga a frankisti, naši samodeklarovaní sociálni demokrati zrejme usúdili, že priazeň liberálnej inteligencie by im priniesla menej voličských hlasov, než im mohlo priniesť zhovievavé mlčanie kléru…
Nečudo, že sme sa za tých dvadsať rokov nezmohli na viac, ako na občasné výkriky o potrebe riešiť financovanie cirkví. Navyše pod nimi často nepočuť snahu diskutovať o spoločnosti, ako skôr prízemné hulákanie o „darmožráčoch, ktorých musíme všetci živiť“.
Hovoriť o financovaní je dôležité. Aj pochopiteľné vo svetle politiky, ktorá akoby ani nemala inú tému, než hľadanie všetkého, čo vraj treba ponechať napospas. Lenže na sekulárnej spoločnosti v skutočnosti nie je úplne najdôležitejšie, či štát prispieva na chod cirkví alebo nie. V sekulárnom štáte je politika oddelená od cirkvi aj inak, ako len mešcom. Byť občanom neznamená nebyť zároveň katolíkom, protestantom či ateistom. Znamená to skrátka niečo iné. Vládu si nevolíme ako katolíci či agnostici, ale práve ako občania. Pokiaľ naše vlády, či už z chladnej vypočítavosti, alebo z vlastnej ideologickej predpojatosti, nedokážu udržať dvere medzi cirkvami a svetskou politikou pevne uzavreté, potom sú zrejmé dve veci. Po prvé, na sekulárnu spoločnosť sa ešte stále len hráme. Po druhé, nie je to chyba cirkví, ale našej svetskej politiky. Hovoriť o peniazoch je v dnešných časoch „in“. Pre naše deti a svet, v akom budú žiť, ale nie je obsah kostolných kasičiek zďaleka taký dôležitý, ako sú zákony, ktoré určujú ich vzdelávanie a ďalší život. A tie prijímajú politici.