Podobne postupujú štátnici, ktorí si uvedomujú, že im nepatrí patent na rozum. Viac hláv, viac rozumu. Veľakrát sa v dejinách stalo, že niektorí lídri začali fungovať čoraz v horšej bubline. Niekedy strácali kontakt s realitou, respektíve od spolupracovníkov chceli počuť len to, čo by sami povedali.
Pavel Rychetský pred niekoľkými rokmi poznamenal, že hlavnou chybou doterajších českých prezidentov bolo to, že sa všetci traja obklopili pritakávačmi. Nepovedal to dajaký predstaviteľ takzvaného politického antisystému alebo konšpirátor, ale poukázal na to dlhoročný predseda ústavného súdu. Rychetský je uznávaná autorita, na čele orgánu, ktorý je strážcom ústavnosti, stál až dve desaťročia (do augusta 2023).
Rychetský mal na mysli Václava Havla, Václava Klausa a Miloša Zemana (v čase, keď to poznamenal, ešte nikto netušil, že Petr Pavel bude niekedy kandidovať vo voľbách hlavy štátu). Faktom bolo, že na Pražskom hrade často vyzeral vzťah medzi prezidentom a jeho spolupracovníkmi ako kedysi medzi dvoranmi a kráľom.
Mnohí veteráni slovenskej diplomacie radi spomínajú na Eduarda Kukana zvlášť preto, že bol tiež človek na vysokej pozícii s otvorenou mysľou. Podaktorí tvrdia, že zostáva prvým a dosiaľ posledným ministrom zahraničných vecí, ktorého úprimne zaujímali iné názory.
Na Slovensku by sa viac-menej vyhol kritike od Rychetského iba Michal Kováč. Prvý a doteraz aj posledný prezident, ktorý sa rozhodol vytvoriť svoj tím v Grasalkovičom paláci z odborníkov s pestrými názormi. Kto by o tom pochyboval, môže si spomenúť na vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, ktorého časť mien Kováčovho ansámblu nemilo prekvapila. Samozrejme, že Kováč mal aj svoje chyby, ale tento ťah mu vyšiel. Opodstatnene vyznieva domnienka, že aj ľudia v jeho blízkosti prispeli k tomu, že sa stal pevnou hrádzou proti nebezpečnému mečiarizmu.
Mnohí veteráni slovenskej diplomacie radi spomínajú na Eduarda Kukana zvlášť preto, že bol tiež človek na vysokej pozícii s otvorenou mysľou. Podaktorí tvrdia, že zostáva prvým a dosiaľ posledným ministrom zahraničných vecí, ktorého úprimne zaujímali iné názory. Kukan nechcel počúvať to, čo si myslel, ale, naopak, rád dával priestor názorom, ktoré by ho prinajmenšom primali k úvahe, že rozhodnutie, ktoré sa chystá urobiť, možno nie je v detailoch úplne správne.
Peter Pellegrini, ktorý sa ujme právomocí hlavy štátu 15. júna, by sa mohol zmienenými dvomi slovenskými politikmi inšpirovať. Nie postupovať ako traja niekdajší českí prezidenti. Zostava jeho poradcov môže napovedať, či predvolebné reči o nadstraníckom prezidentovi mienil vážne. Niektorí politici (asi hlavne v Smere a v SNS) by hundrali, keby vytvoril svoj tím z ľudí s rôznorodými pohľadmi, ale to by si Pellegrini vôbec nemusel všímať, ak chce byť naozaj najvyšším ústavným činiteľom všetkých občanov.
Grasalkovičov palác nesmie vyzerať ako pobočka Hlasu. Je pochopiteľné, ak si Pellegrini vyberá k sebe osoby, ktorým dôveruje, dlhé roky ich pozná a vie, že sa na týchto ľudí môže spoľahnúť. Mal by však pamätať aj na pestrosť. Fungovať obklopený pritakávačmi môže byť príjemné, ale určite nie užitočné. Ani preňho a v konečnom dôsledku ani pre Slovensko.