V podstate sa teda musí zakaždým v dejinách hľadať aj nájsť koncepcia, ktorá by bola svojím zjednodušením zložitosti sveta vyhovujúca, ktorá však zároveň umožní jednu z najhorších falošných ilúzií mravnosti. Predstavu „nás“ ako „synov svetla“, nositeľov dobra, pravdy a spravodlivosti. Teda tých lepších, ktorí bojujú proti zlým.
Najmohutnejšími ukážkami takéhoto manicheizmu býva vojnové krviprelievanie s organicky spojenou propagandou. Najväčšie boje na európskej pôde od čias druhej svetovej vojny poskytujú manipulatívnej predstave armagedonu – stretnutia dobra so zlom – priam ideálny operačný priestor. Veď koľkokrát bola verejnosť v Českej a Slovenskej republike ohlupovaná tvrdením, že na Ukrajine došlo k rozpútaniu vôbec najväčšej vojny od porážky tretej ríše? Čo je nielen podprahové porovnávanie Hitlera s Putinom, ale napríklad aj bagatelizovanie vojnových zločinov v iných konfliktoch. Jednoducho – Hitler dnes sídli na Východe, na čele Ruska a koniec!
Najväčšie boje na európskej pôde od čias druhej svetovej vojny poskytujú manipulatívnej predstave armagedonu – stretnutia dobra so zlom – priam ideálny operačný priestor.
Občania vychovaní modernou politickou propagandou k bezmyšlienkovitým konštruktom sa vyskytujú, pochopiteľne, všade. O to viac, ak sú držaní v oficiálnych mantineloch „správnych názorov“ prostredníctvom „odhaľovania vinníkov“… Keď sa teda prehrýzajú krustou unifikovaných názorov, chvíľu potrvá, kým sa dopracujú k objektívnejším pohľadom na realitu. Takže keď premiér Robert Fico vyhlásil, že pre Ukrajinu je vhodné smerovať k mieru, ihneď to od „držiteľov pravdy“ poriadne „schytal“.
Od apríla 2022, keď Británia s USA – zrejme kombináciou sľubov, úplatkov a vyhrážok – zhatili uzavretie istanbulskej mierovej zmluvy medzi Ukrajinou a Ruskom, v inferne bojov zahynuli alebo boli zranené státisíce osôb. Navyše bez jediného skutočného prínosu pre napadnutú krajinu. Predsa len, čas od samého začiatku hral jednoznačne v prospech ruských imperiálnych záujmov, s ktorými sa, pochopiteľne, ostro rozchádzali predchádzajúce protesty na Majdane.
Vypočujte si podcast denníka Pravda s vojenským analytikom Vladimírom Bednárom.
To, že Kyjev ťahá na fronte od začiatku za kratší koniec, dokázalo najprv minuloročné fiasko ukrajinských útočných operácií. Následne prevzali strategickú iniciatívu invázne ruské vojská, ktoré sa poučili z predchádzajúcich vlastných chýb. Otvorene povedané: jedine úplní zaslepenci mohli uveriť, že najväčší štát sveta s jadrovým arzenálom, obrovskými surovinovými zdrojmi a mocnými spojencami možno na medzinárodnom fóre izolovať. Dokonca vojensky poraziť prostredníctvom rádovo slabšej Ukrajiny, ktorej hospodárstvo (extrémne skorumpované a hlboko deficitné) sa rýchlo stalo jednoznačne závislým od finančno-materiálnej pomoci Západu, používajúceho hocikedy Ukrajincov ako figúrky na šachovnici.
Od ukrajinského herného políčka však teraz dávajú protiruskí hráči ťah za ťahom ruky preč a zákulisne hľadajú cestu, ako z tejto šlamastiky čo najskôr vycúvať. Súčasný postup kľúčových podporovateľov Kyjeva nie je totiž evidentne dlhodobo udržateľný, čo fatálne ohlasujú najmä prevažujúce názory v americkom Kongrese. Trend plynie aj zo zjavných nedostatkov vojenských kapacít Európskej únie. Na jej pleciach, samozrejme, zostanú rôzne povojnové náklady, ktoré nebudú nijako malé. Negatívne sa preto dotknú väčšiny obyvateľov únie.
A čo samotná Ukrajina? Mnohé napovedá porovnanie onej pod tlakom Západu odvolanej mierovej zmluvy z Istanbulu so súčasným stavom vecí. Jej obsah, ktorý vznikol na samom začiatku vojny, poskytoval Ukrajincom zásadné výhody. Po dvoch a viacerých rokoch zbytočného krviprelievania sú tieto výhody pasé. Nejaká nevyhnutná budúca dohoda o zastavení paľby príde už Ukrajinu riadne draho.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.