Titul síce nikoho neurobí múdrejším, ale oslovením pán doktor či pán profesor sú ich nositeľom automaticky prisudzované jedinečné kvality a, naopak, ten, kto žiaden titul nemá, je rovnako automaticky považovaný za menejcenného.
Titulománia prežila obe vojny a všetky režimy a dodnes si akademický titul stotožňujeme s vedomosťami a so schopnosťami. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v súčasnosti mnohé vysoké školy rozdávajú tituly ako na bežiacom páse. Nezískavajú ich len slovenskí záujemcovia z radov našich politikov, ale zo Slovenska sa stala tlačiareň pofidérnych doktorátov a profesúr aj pre zahraničných záujemcov. Habilitovať sa u nás dá doslova za „pár šupov“, čo na tom, že Slovensko si tým koleduje o veľkú medzinárodnú blamáž.
Vysoké školy, ak sú v danom odbore akreditované, by mali garantovať určitú kvalitu. Lenže vieme, že formálne kritériá sa dajú vždy obísť, najmä ak sa prihliada iba na ich kvantitatívne plnenie. A keďže žijeme v takej malej krajine, kde každý každého pozná, tak ich obchádzanie je o to ľahšie.
Očakávať, že v prostredí, kde panuje falošná solidarita, sa niečo zmení samo od seba, je naivné. Ak chce ministerstvo školstva do tejto oblasti vniesť systém a poriadok, tak by nad kvalitou jednotlivých študijných odborov mala bdieť skutočne nezávislá inštitúcia, ktorá by mala právo udeľoval akreditácie a v prípade akýchkoľvek pochybností možnosť právo odňať takéto tituly z rôznych rýchlokurzov.