Začnime hoci teraz tak často videnými zábermi demonštrujúcich námestí. To bol predsa obrovský sociálny kapitál solidarity a súdržnosti. Ale neskôr sa nepestoval, skôr kdekomu prekážal. Nejeden občan sa dnes opäť cíti byť slabý voči mechanizmom straníckej moci, voči skrytej aj viditeľnej manipulácii a nadvláde peňazí. Občanom, ktorí by sa aj odhodlali vstúpiť do verejného diania, v tom bránia nové bariéry, ktoré nebadane vybudovali dnešné, k demokracii sa hlásiace strany. Volebné pravidlá sú chaotické, prístup k demokracii limitovaný. Podvody pri politike sa berú na ľahkú váhu, akoby nešlo o kľúčový moment verejného života, ale o reality show.
Financovanie strán sa výrazne zvýšilo, ale politický klientelizmus, idúci často krížom cez politické spektrum, nevymrel. Politické elity stavajú oveľa viac na volebný marketing než na dodržanie slova a programov. Postupne sa stali nedôveryhodnou vrstvou, aj to je dôvod, prečo sa v slovenskej spoločnosti šíri cynizmus. Akoby zostával iba kult majetku a peňazí ako takmer jediný vzorec hodnôt, určujúci spoločenskú hierarchiu a ciele.
To je atmosféra presne opačná, než bola tá v novembri ’89. Prišli sme o dôveru v zmysel vyšších hodnôt. Nechali sme si rozhádzať väčšinu sociálneho kapitálu, bez ktorého v spoločnosti nefungujú zákony, rozpadá sa sociálna súdržnosť a rešpekt k právu. Strpeli sme nové vrchnostenské výsady, aj absurdné utajovanie informácií o konaní politikov a ich chronické zneužívanie úradov. Dnes sa priepasť nedôvery medzi verejnosťou a politickými elitami prehĺbila tak, že naše volebné účasti sú najnižšie v celej Európe.
Do novembra ’89 nám vnucovali cudziu kultúru a falošnú ideológiu. Potom bolo Slovensko zasiahnuté kultúrnymi rizikami novej doby. Ich dôsledky cítime, ale z výhod sme čerpali len málo. Trpeli najmä tie oblasti kultúry, ktoré sú odkázané na podporu z verejných zdrojov – film, divadlo, literatúra, kritika aj verejnoprávne médiá. Ani po 20 rokoch sa u nás neopustila predstava, že sú dobré len na ozdobu alebo na skrytú partajnú propagandu.
Žijeme však celkom iné storočie – a v ňom sú úspech Slovenska a jeho kultúrnosť spojenými nádobami. Kultúrnosť a kultivácia schopností ľudí, ktoré sú naším jediným obnoviteľným zdrojom, by mali byť štátnou prioritou. Radikálne ozdravenie potrebuje aj vysoké školstvo, ktoré je degradované nekvalitou, korupčnými praktikami a dokonca podvodmi. To svedčí o úpadku, ktorý vyháňa a bude vyháňať z republiky mladých – nielen pre mzdy, ale za lepším pocitom zo života.
November ’89 okrem iného ľudí učil mať vlastný názor. Ale po počiatočnom rozvoji verejného diskurzu už roky trvá jeho úpadok. Prevládajúca bulvárnosť z nás robí povrchnú spoločnosť. Je to dôsledok toho, že slovenská spoločnosť sa už nechce namáhať premýšľaním ani spravovaním vecí verejných? Alebo to súvisí s vyčerpanosťou jej elít? Odpoveď naznačuje napríklad kríza, akou prechádza oblasť najcitlivejšia – nastoľovanie práva. Hádam by verejnosť nechcela spravodlivé súdnictvo? Ako ho má konečne dosiahnuť? Podobne je verejnosť bezradná zoči-voči výsledkom riešenia sociálnych problémov – dokonca aj zdedených po predošlom režime. Politické strany a vládnuci politici sa zameriavajú (česť výnimkám) na krátkodobé ciele. Tak sa napr. stále zväčšujú rozdiely medzi regiónmi. Ťažkou skúškou prechádza opäť aj etnická a národnostná znášanlivosť, ktoré sú podmienkou stability Slovenska. Máme najnižšiu pôrodnosť v Európe. To všetko sú alarmujúce trendy.
Slovenská spoločnosť sa dnes skladá zo štyroch pätín z ľudí, čo zažili, resp. sa tak či onak aj osobne podieľali na začiatku cesty od totality k slobode. Najmä na nás je, aby sme si nenechali zhnusiť a tým aj zobrať hodnoty, na ktorých stála demokratická revolúcia. V ich mene kedysi trpeli celé generácie slušných a čestných ľudí. Ony boli zdrojom legitimity slovenskej revolúcie, tak ako je ona zdrojom legitimity dnešnej slovenskej štátnosti. Je čas, aby ľudia na Slovensku urobili inventúru fungovania svojej republiky. To je dôležitejšie než spomienkové podujatia k novembru ’89. Republika potrebuje ozdravenie.