Keby sa v boji o predsedníctvo SDKÚ na májovom kongrese stretli dvaja kandidáti (a ani jeden z nich by pritom nebol Dzurinda osobne), táto strana by sa mohla dočkať menšieho šoku. Dvojicu Frešo – Lucia Žitňanská a vzápätí možno aj zvyšok delegátov by voľby predsedu primali na kongrese rozprávať viac o tom, v čom sa ich predstavy navzájom líšia, než sa umelo zjednocovať frázami o heroickej minulosti a žiarivej budúcnosti svojej partaje.
Už takýto náznak reálnej vnútrostraníckej diskusie by mohol byť pre paralyzovanú SDKÚ prínosom. Na to, aby mohla byť SDKÚ prínosom pre slovenskú politickú scénu, by to však ani zďaleka nestačilo.
Už to bolo neraz spomínané, ale nezaškodí si zopakovať: pád SDKÚ z piedestálu najsilnejšej pravicovej strany u nás sa nezačal Gorilou, ale oveľa skôr. Programová stagnácia dzurindovcov sa začala už po predčasných voľbách 2006 a pokračovala počas mandátu prvej vlády Roberta Fica. Po voľbách 2010, keď sa SDKÚ stala opäť raz najsilnejšou vládnou stranou, sa to ukázalo naplno. Nové neboli osvedčené (ošúchané?) figúry Ivana Mikloša pri konsolidovaní verejných financií, minister školstva Eugen Jurzyca sa vyznamenal akurát tak vlastnou neviditeľnosťou, Lucia Žitňanská pokračovaním v línii druhej Dzurindovej vlády… atď.
To všetko zabalené v tragikomickom snobizme a prejavoch nadradenosti voči ľuďom, ktorým musí k životu stačiť jeden obyčajný účet v banke a ktorým nezvyknú chodiť pozvánky na plesy v opere. Politický stred dzurindovci opustili dobrovoľne, viac napravo sa už museli tlačiť o miesto na slnku s novou generáciou manažérskej pravice bez škrupúľ, s SaS Richarda Sulíka. Démonizácia Fica a násilné, anachronické vyvolávanie atmosféry bojov s mečiarizmom 90. rokov nie je programom. Navyše sa ukázalo, že na veľa voličov už naozaj nezaberá. Ľudia dnes žijú celkom inými problémami; bývalých či potenciálnych voličov stredovej občianskej pravice nevynímajúc.
SDKÚ nebojuje so svojím zlým imidžom, ale s hroziacim osudom strany, ktorá sa prežila. Plány na integrovanie slovenskej pravice či boj o jej lídra sú smiešne, ak vychádzajú z prostredia strany, ktorá stratila voličskú základňu a hrozí jej, že sa stane na scéne zbytočnou ako mnoho iných pred ňou.
Súboj Frešo – Žitňanská bude dokonale marginálnou záležitosťou, ak v SDKÚ nezačnú pracovať na zdôvodnení, prečo by ich strana mala účinkovať v slovenskom parlamente ešte aj po roku 2014. Účastníci plesania v opere ju tam sami nedostanú.