Agendu piatkového summitu predurčia rozhovory dua Merkozy – ako dvojicu nemeckej kancelárky a francúzskeho prezidenta už prekrstili európske médiá – ktoré sa začali včera. Vo štvrtok zasadá rada Európskej centrálnej banky, ktorá čaká, že jej lídri eurozóny dajú „zelenú“, aby sa mohla viac oprieť do záchrany topiacich sa ekonomík. No a komu je to ešte stále málo, ten môže prirátať amerického ministra financií Timothyho Geithnera, ktorý bude rokovať o situácii v eurozóne s rôznymi politickými a ekonomickými veličinami… To je určite dosť na to, aby sme nasledujúcich pár dní mohli premenovať na „eurotýždeň“.
Heslom, s ktorým do eurotýždňa vyrazila nemecká delegácia, je fiškálna únia. Nič nové pre tých, ktorí dlhodobo upozorňujú, že spoločná mena si nevystačí iba s centrálnou bankou a že na to, aby bola dlhodobo úspešná, potrebuje aj spoločnú rozpočtovú politiku. Lenže, ako to chodí, veci sú reálnymi len od tej chvíle, keď si ich osvoja politici. Inými slovami, teraz hovorí o fiškálnej únii Angela Merkelová – teraz je to vážne.
Odvrátená strana tohto faktu je zrejmá: francúzsky predvolebný boj sa podľa všetkého ponesie aj v duchu boja o „národnú suverenitu“. Socialisti sa posmievajú: „Eurozóna funguje nasledovne: Merkelová zavelí, Sarkozy ju nasleduje.“ Sarkozy kontruje silnými slovami: „Čo zostane z Európy, keď zmizne euro? Nič.“ Ktovie, čo by mu na to povedal Merkelovej politický tútor Helmut Kohl, ktorý svoju chránenkyňu už pred rokom upozornil, že projekt spoločnej Európy mal byť v prvom rade o mieri a stabilite; nie o eurách a centoch…
No dobre, možno veci stihli naozaj zájsť tak ďaleko, že ohrozenie eura by bolo aj ohrozením európskeho mieru a stability. Potom nám však momentálne nezostáva naporúdzi nič lepšie ako jemná, poučená skepsa. Pretože, či už sa lídri dohodnú na mäkšej (Sarkozy), alebo tvrdšej (Merkelová) verzii spoločnej rozpočtovej politiky, nezaobíde sa to bez aspoň nejakej zmeny zmlúv, ktorých presadenie bolo pre vlády členských krajín tvrdým orieškom aj v časoch rastu. Aký ohlas asi vyvolá otváranie zmlúv v kríze, keď sa v mnohých štátoch Európy (nás nevynímajúc) začína ozývať nová generácia nacionalistov a demagógov, ktorí spanikáreným masám podhadzujú Brusel ako údajný prapôvod ich existenčnej úzkosti?
Aj keby sa eurotýždeň skončil veľkolepou demonštráciou spoločnej vôle lídrov členských štátov, to najťažšie – jej premena na skutočnosť – sa sotva ešte len začne. Hlbšia integrácia únie, a fiškálna únia je iba jej prirodzenou súčasťou, mala byť na stole od začiatku. Dnešný chaos a úzkosť sú daňou za to, že nebola.