Otázka len je, či tento stav zlepšia celoplošné zásahy, akým je aj nápad stanoviť hranicu priemeru známok 1,5 na to, aby sa žiaci mohli hlásiť na gymnáziá. Čaplovič argumentuje tým, že podobnú hranicu majú aj krajiny, ktoré považujeme za úspešné. „Je to odvážne, ale urobím to, čo urobili Nemci,“ hovorí. Je, samozrejme, možné, že „to urobili Nemci“. Akurát by sme si mali dávať pozor, aby sme nepriahali voz pred koňa.
Ak je u nás priveľa gymnázií nízkej kvality, ak štát dotuje školy podľa počtu študentov, nie podľa ich uplatnenia vo vyštudovaných odboroch, ak na úradoch práce končia čerství absolventi, potom sa treba v prvom rade zamerať na školy. Kým nemáme spoľahlivý ukazovateľ úrovne jednotlivých základných škôl (s dôrazom na „spoľahlivý"), známkový priemer 1,5 má len nedostatočnú výpovednú hodnotu.
Sú školy a učitelia, ktorých žiaci dvojkári-trojkári sú lepšie pripravení na ďalšie štúdium ako čistí jednotkári odinakadiaľ. Jediným spôsobom, ako ich objaviť, sú aspoň teoreticky prijímacie skúšky. Naopak, spôsobom, ako ich zaručene neobjaviť, je bariéra známkového priemeru. To, že na gymnázium prídu iba vyznamenaní žiaci, ešte nezaručí, že to budú naozaj tí najlepší, a nezaručí to ani kvalitu gymnázia. Alebo ide naozaj iba o celoplošné zníženie počtu študentov? Potom sa však neopíjajme rečami o kvalite a reformách.
Problémy so štruktúrou školstva vzhľadom na prax („potreby štátu", „potreby trhu práce") nie sú nijakou novinkou. Komunisti ich riešili celých štyridsať rokov. Mali sme desaťročné školy, potom jedenásťročné školy, gymnáziá najprv vôbec neboli, potom ich bolo priveľa, potom sa prednostne vychovávala „technická inteligencia"… Nič sa nedá oddeliť od celkového prostredia. Je fakt, že dnes máme asi najviac vyštudovaných politológov na štvorcový meter v strednej Európe. Ich „uplatnenie" podľa toho aj vyzerá. Lenže máme aj regióny, kde sú na tom remeselníci či inžinieri rovnako zle ako politológovia. A máme absolventov všetkých možných odborov, ktorí pri prvej možnosti utekajú do zahraničia. To nie je vizitka študentov, ale štátu, ktorý reformuje ako divý, akurát mnohým sa v ňom žije čoraz horšie…
Keby sa štát zaslúžil, aby odborné školstvo vstalo z mŕtvych, keby sa od škôl začala vyžadovať kvalita nielen v podobe formálnych tabuliek a rebríčkov, keby štát, dotujúci súkromné školy, zaviedol do ich súvah aj iné trhové faktory než len ceny konkurencie a solventnosť študentov, možno by sa veci začali hýbať k lepšiemu.
Na to všetko však treba začať rozumne selektovať medzi školami. Rozumná selekcia uchádzačov o štúdium je čosi, čo by malo byť skôr prirodzeným výsledkom takého snaženia než prvým krokom.