Vyslancom takýchto záujmov na Slovensku je predseda Zahraničného výboru NR SR František Šebej. Vyhlásil: „Ten človek je jednoducho škodná, je to porušovanie pravidiel a podľa mňa patrí za mreže.“ Vzápätí si protirečí, keď dodáva, že zverejnené materiály nepriniesli „vôbec nič nové, žiadne tajnosti, je to bežná diplomatická pošta“. V tom bode má pán poslanec pravdu. Prečo ho chce potom dať zatvoriť?
Wikileaks nezverejnil nijaké prísne tajné materiály. K tým by sa nikdy nedostal (nebuďme naivní, že nejaký 22-ročný mladík si stiahne na cédečko najstráženejšiu databázu sveta). Assange pustil do obehu v podstate iba to, čo síce nebolo publikované, ale ani tajné – ako to potvrdil aj právnik ľudskoprávnej organizácie Article 19 David Banisar. Urobil to, čo by mal urobiť každý dobrý investigatívny novinár.
Nie je pravda, že Wikileaks neberie ohľady na nič. Naopak, viaceré chúlostivé informácie konzultovali s bezpečnostnými expertmi, takže obvinenia z ohrozenia životov sú trápne výhovorky. Napokon, v júli zverejnil tento portál oveľa závažnejšie dokumenty z vojny v Afganistane a Iraku a napriek strašeniu sa nestalo vôbec nič. Taliansky spisovateľ, profesor semiotiky Umberto Eco zasa poukázal na to, že mnohé depeše obsahujú iba informácie, ktoré boli predtým v tlači, takže nechápe, prečo odrazu toľko rozčuľovania.
Odpoveď nie je zložitá. Treba si všimnúť, že tí, čo bagatelizujú význam depeší a tvrdia, že ide o známe fakty, sú tí istí, ktorí nám ešte donedávna luhali a popierali skutočnosti v nich uvedené. Ak ich nie je možné usvedčiť z klamstva iným spôsobom, tak sa to robí takto. Úlohou poctivej žurnalistiky predsa nie je a nemôže byť chrániť politikov pred strápnením.
Ak Šebej tvrdí, že štáty majú na utajovanie materiálov dobré dôvody, tak to rozhodne nie sú tieto dôvody. Wikileaks už totiž vyniesol na svet množstvo informácií, ktoré verejnosť má právo vedieť: o tisícoch prípadov mučenia, vraždenia a vojnových zločinov, o medzinárodnej korupcii a praní peňazí, o nezákonnej špionáži amerických diplomatov na pôde OSN, o ilegálnom skladovaní zakázaných kazetových bômb v Británii… Toto sú odhalenia zločinov, za ktoré v demokracii musí niesť zodpovednosť ten, kto ich spácha, a nie ten, kto ich zverejní. Predstavte si absurdnú situáciu, že by reportér Associated Press nedostal za odhalenie utajovaného masakru v No Gun Ri (počas kórejskej vojny tam Američania zavraždili stovky ľudí) Pullitzerovu cenu, ale zatykač. Toto je niečo podobné.
Ak chcú dnes politické elity kriminalizovať ľudí, ktorí odhaľujú lož mocných tohto sveta, ak verejnú mienku modelujú ctihodní luhári, ktorí sa za svoje falošné tvrdenia ani len neospravedlňujú, ak v mene vágnej bezpečnosti naháňajú demokratické štáty po všetkých kontinentoch tých, čo majú odvahu povedať pravdu, treba im odkázať jediné: je nás viac.