Najprv išlo najmä o nastoľovanie „poriadku“ v rozličných majetkových sporoch. Neskôr sa pridružili lúpeže, organizovanie profesionálnych krádeží áut a obchodu s nimi či klasické výpalné. V prostredí pomerne vzdelaného obyvateľstva nebol problém nájsť užitočných „zamestnancov“, či už expertov na výbušniny alebo účtovníctvo. Zbraní a materiálu bolo dosť aj vďaka liberálnemu zbraňovému režimu.
Pravda, nástup veľkej kriminality po novembri 1989 nebol okamžitý. Až v roku 1991 došlo k odpáleniu nástražného výbušného systému na Steinerovej ulici v Bratislave. Socializmus nebola idyla bez násilnej kriminality. Krčmové ruvačky, ale aj rôzne druhy potýčok na ulici, často spojených s alkoholom, sa stali pomerne bežnou súčasťou života. Nehovoriac o šikanovaní na vojenčine či o školských bitkách. Nepanoval všeobecný každodenný pocit bezpečia.
No ten výbuch pred obchodom v hlavnom meste bol okienkom do iného sveta. Sveta organizovaného zločinu, ktorý občan poznal iba z filmov. A zrazu z televíznych obrazoviek prichádzal do ulíc naokolo.
V júli 1995 prišla prvá nájomná vražda väčšieho kalibru. Pri výbuchu auta v centre Bratislavy zahynul Vladimír Daniš, známy ako „Tuti“, a jeho brat. A potom to už išlo ako na bežiacom páse. V špičke, v rokoch 1996 až 1999, už bola nájomná vražda takou bežnou súčasťou života, že ak nešlo o niekoho prominentného, ušlo sa jej v novinách iba zopár riadkov.
V čase, keď sa na Slovensku gangy likvidovali za profesionálneho použitia výbušnín či snajperov, v susednom Maďarsku sa miestne gangy dosť primitívne „ohadzovali“ granátmi. Išlo predovšetkým o kontrolu nad prostitúciou, herňami, nehnuteľnosťami či tovarovými cestami z Balkánu a na Balkán.
Na druhej strane Bulhari sami seba považujú za semenisko organizovaného zločinu. Už za socializmu tu vznikali gangy kontrolujúce transport narkotík a objavili sa dokonca bombové atentáty. No ani oni v skutočnosti nemajú nič, čo by sa dalo porovnať napríklad s hromadnou vraždou pápayovcov.
Rumunských expertov zase prekvapoval rozsah pohybu zbraní na Slovensku. U nich bolo ozbrojené násilie skôr hrozbou a tá sa dlho obmedzovala naozaj vyslovene na podnikateľské špičky, zvyčajne s pozadím v bezpečnostných zložkách bývalého režimu. To je však do značnej miery pravda aj o ďalších východoeurópskych krajinách. Organizovaný zločin na Slovensku však bol výrazne „demokratickejší“. Na šéfov regionálnych štruktúr sa vypracovali obyčajní bitkári.
V súvislosti s pondelňajšou vraždou prominentného právnika sa vynára niekoľko prirodzených otázok. Ide o akýsi obrat, návrat k všeobecnému násiliu z konca minulého storočia? To ťažko. Oproti tým 90. rokom sa naozaj zlepšila stabilita a vymáhateľnosť práva. Hospodárstvo je navyše silno rozparcelované a tieto parcely sa začlenili do medzinárodných hospodárskych jednotiek. Miznú teda niektoré základné faktory, ktoré stáli pri vzniku miestneho organizovaného zločinu. Navyše tak ako všade inde na svete aj organizovaný zločin chvíľu prudko rastie, potom sa sčasti vyčerpá vzájomnými konfliktmi a sčasti transformuje na legálne aktivity. To sa stalo aj na Slovensku.
A, samozrejme, zlepšila sa bezpečnostná práca bohatých osôb a firiem. Zmizli všadeprítomné a často zbytočné gorily a drahé autá. Oveľa viac sa pracuje s informáciami a s komunikáciou ako možnosťou riešenia konfliktov.
Netreba si však zakrývať oči pred tým, že pretrváva špecifickosť tohto prostredia. Na Slovensku sa veľká hospodárska moc sústredila v rukách pomerne úzkej vrstvy obyvateľov. Zároveň sa nestabilizovalo politické prostredie a štát slúži ako významný zdroj príjmov, často jednorazových. Za týchto podmienok je použitie extrémneho násilia pomerne atraktívnym a efektívnym prostriedkom hospodárskej súťaže. To platí aj pre miestne úrovne, kde ide v tejto fáze vývoja najmä o boj o pôdu.
K určitej nestabilite prispieva aj to, že na Slovensko zasahujú hospodárske záujmy, často prepojené na zločin, z Česka a čiastočne aj z Maďarska. Narúša to prirodzenú stabilizáciu doma. Oba štáty používajú zločinci ako operačné základne, kam sa môžu zo Slovenska stiahnuť.
Je vražda prominentného právnika hanbou krajiny či symbolom politických problémov? Takto by sa to podávať nemalo. Najmä netreba zdôrazňovať fakt, že Ernest Valko bol kedysi šéfom federálneho ústavného súdu. Jeho vražda s tým určite nesúvisí. Naopak, už roky patril k najprominentnejším komerčným právnikom. Pohyboval sa v prostredí obrovských peňazí, kde najpravdepodobnejším motívom je osobný majetkový spor či priamo jeho práca ako advokáta.
Na druhej strane, samozrejme, ide o smutnú udalosť. Doktora Valka si vážili aj jeho oponenti ako tvrdého, ale korektného súpera. Ak mu spoločnosť niečo dlhuje, tak je to objasnenie jeho tragického konca.