Pyramídové suveníry nahradili šálky, tričká a vlajky s 25. januárom (2011), keď sa v Egypte začala revolúcia. Po 18 dňoch prišiel pád prezidenta Husního Mubaraka. Arogancia moci, s ktorou sa spájala jeho vláda podporená prítomnosťou výnimočného stavu ešte z roku 1981, keď bol spáchaný atentát na prezidenta – Sadata, mizerná hospodárska situácia, neúspešné gigantické projekty na zavlažovanie púšte ako napr. Toška, nezamestnanosť, korupcia – toto všetko zarezonovalo v mysliach miliónov Egypťanov, keď sa v decembri 2010 spustila tuniská iskra.
Po páde Mubaraka vo februári 2011 prišlo na rad ústavné referendum, potom voľby do Ľudového zhromaždenia v troch kolách od novembra 2011 až do januára 2012. Za posledného jeden a pol roka sa hlavné káhirské námestie Tahrír postupne zapĺňalo a vyprázdňovalo. Aj v menej kritických chvíľach sa vyrojili demonštranti rôzneho razenia, zväzov a organizácií so svojimi požiadavkami. Nastala doba ich plnenia, lebo inak budú protesty. Obyvateľstvo si uvedomilo svoju silu. Egypťan sa už necíti ako nikto, ale ako občan. Všetci, čo dosiaľ pracovali pre vládnu administratívu museli veľmi rýchlo pochopiť, že požiadavky občanov musia aj vybavovať. Aj bez bakšišu, aj bez sľubov typu IBM (I – inšáalláh, t. j. ak Boh dá!, B – bukra, t. j. zajtra a M – maaléš, t. j. neprekáža). Asi najhoršie dopadli policajti, dokonca aj dopravní, ktorých si väčšina obyvateľstva stotožňovala s vládnucim aparátom bez ohľadu na to, či riadili dopravu, alebo vypočúvali a mučili väzňov.
Po páde prezidenta Mubaraka sa vynorili nové strany s úplne novými tvárami vrátane mladých revolucionárov a priestor v politike logicky sčasti prevzalo Moslimské bratstvo, ktoré si vytvorilo stranu Sloboda a spravodlivosť. Uchyľovanie sa k hodnotách, ktoré ponúka náboženstvo, je na celom svete stále populárne. Charita, pomoc v núdzi, zdravotníctvo, sociálne dávky, to sú faktory, s ktorými musí zápasiť aj egyptská spoločnosť a veľmi tvrdo. Preto nie je prekvapujúce, že v prezidentských voľbách jedným z dvoch postupujúcich kandidátov na prezidenta je práve predstaviteľ tohto zoskupenia Muhammad Mursí, ktoré aj formou povinných almužien vyplývajúcich z islamu pomáha zlepšiť sociálnu situáciu mnohých Egypťanov. Na druhej strane jeho protikandidát, bývalý premiér Mubarakovho kabinetu Ahmad Šafík, chce pokračovať v sekulárnom nastavení Egypta.
V princípe je jedno, ktorý z týchto dvoch kandidátov sa po druhom kole prezidentských volieb dostane k moci. Jeden aj druhý bude musieť vo svojej funkcii zohľadňovať požiadavky fundamentalistické, ako aj vojensko-sekulárne. Naladenie egyptskej spoločnosti sa od minuloročného januára výrazne zmenilo a v priebehu najbližších rokov bude tento trend pokračovať. Po istom čase islamské tendencie nahradí liberálnejší prístup, len treba mať trpezlivosť. Veď aj u nás sa postoje verejnosti od pádu bývalého režimu menili len pomaly.
Presne tak sa bude nazerať aj na Mubaraka, ktorého v sobotu odsúdili na doživotie. Aj keď mnohí, ak nie väčšina Egypťanov, by ho dnes najradšej videli na šibenici, po istej dobe sa budú na túto záležitosť pozerať zhovievavejšie. Nie je to čas, ktorý veci mení, ale sme to my všetci, ktorí svojimi prístupmi svet meníme. A Egypťania vo svojom napredovaní, napriek stovkám obetí, nie sú sami. Preto aj vyhlásenie Mursího na margo krajín Perzského zálivu, ktoré sa obávajú demonštrácií a politických zmien, že „našu revolúciu nevyvážame“, je len slabou útechou pre dosluhujúce režimy, lebo aj tak sú už spustené mechanizmy na obrodu spoločností po celom svete, nielen egyptskej.