Medzi subjektívnym vnímaním skutočnosti a realitou býva často priepastný rozdiel, lebo ľudia majú tendenciu vnímať veci v oveľa černejších farbách, ako naozaj sú. Dobre už jednoducho bolo a zlatý vek blaženosti sa už nikdy nezopakuje. Ak sa k tomu pridajú aj objektívne faktory – najhoršia hospodárska kríza za posledných 80 rokov – výsledok môže byť zdrvujúci.
Nezamestnanosť je na Slovensku dlhodobo vnímaná ako najväčší problém. V uplynulých mesiacoch sa vyšplhala až na 14 percent, a tak nečudo, že až 61 percent ľudí si nie je istých, či si v nasledujúcom roku svoju prácu udrží.
Ešte o čosi väčšie obavy vyjadrujú ľudia v súvislosti so svojimi dôchodkami - 62 percent si myslí, že ich príjem v starobe im nedovolí žiť dôstojne. Ľudia intuitívne cítia, že penzijný systém, tak ako funguje, im „na staré kolená“ neprinesie vytúžený odpočinok.
Vzhľadom na demografický pokles je priebežný systém neudržateľný, no lotéria v podobe druhého piliera nedáva tiež veľkú nádej na pokoj (o treťom radšej ani nehovoriac). Apelovať na medzigeneračnú solidaritu je pekné, no málo účinné v situácii, keď individualizmus sa stal spoločenskou normou.
Bezvýchodiskový stav sa tak odráža v čoraz väčšej skepse, že lepšie už naozaj bolo, lebo starí sú spoločnosťou vnímaní ako príťaž. Ako sa s týmto odkazom dokážeme popasovať v praktickej rovine, bude závisieť od novej vlády. Nádej umiera posledná.