Hoci zomrel jeden z posledných významnejších slovenských predstaviteľov prednovembrovej komunistickej strany, traumy z čias po auguste 1968 a celkovo z komunistického obdobia zostávajú doteraz otvorené.
Nejde len o sovietske tanky a mŕtvych v uliciach miest počas invázie. Normalizačné čistky zasiahli priamo alebo nepriamo spôsobili tragédie v tisíckach rodín. Mnohé z nich rozdelila vlna poaugustovej emigrácie, iným zničila život vo vlasti. Viacerí si z existenčných obáv zvolili cestu konformizmu, iní sa odvážili ísť ťažšou cestou odporu voči režimu, odísť do exilu alebo do samizdatu.
„Roky nehybnosti“ priniesli umŕtvenie tvorivej energie spoločnosti a jednotlivcov. Pre mnohých normalizácia znamenala koniec odborného rastu do konca života. Pre slovenskú i českú vedu a kultúru husákovsko-biľakovská normalizácia znamenala roky medzinárodnej izolácie, dôsledky ktorej pociťujeme dodnes.
Mimoriadnou zvrhlosťou režimu sa stalo vydieranie rodičov prostredníctvom detských rukojemníkov, keďže ich konformitu si vynucoval aj rozhodovaním o prijímaní na vysoké a dokonca i stredné školy na základe politickej angažovanosti rodičov v roku 1968 a v neskoršom období.
To všetko sa spája s Biľakovým menom a s tzv. pozývacím listom, ktorým sa spolu s ďalšími signatármi (Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek) mal obrátiť v roku 1968 na vtedajšieho šéfa sovietskych komunistov Leonida I. Brežneva s „prosbou o poskytnutie účinnej podpory a pomoci všetkými prostriedkami“ pred „hroziacim nebezpečenstvom kontrarevolúcie“.
Vasil Biľak pochádzal z chudobného regiónu severovýchodného Slovenska, čo nepochybne zohralo svoju rolu pri voľbe komunistického presvedčenia. Paradoxne sa jeho vstup do najvyššej politiky spája s prvou vlnou liberalizácie komunistického režimu po Stalinovej smrti. Vedúcim tajomníkom KSS v Prešovskom kraji sa stal v roku 1953 po spontánnej revolte roľníkov proti násilnej kolektivizácii. Vtedy Biľak vystupoval ako zástanca umierneného kurzu. Verejne kritizoval aj nedobrovoľnú ukrajinizáciu, ktorej sa miestne obyvateľstvo bránilo. Neskôr sa s jeho menom ako povereníkom školstva a kultúry spájala liberalizácia v oblasti kultúry a umenia na začiatku 60. rokov.
Pred januárom 1968 vystupoval ako spojenec Alexandra Dubčeka pri kritike autokratických metód prvého tajomníka ÚV¤KSČ Antonína Novotného. Zároveň ho však považovali za „človeka Moskvy“. Už po tzv. poľskom októbri v roku 1956 aktívne udržiaval kontakty s promoskovskými silami medzi poľskými komunistami, v roku 1968 poza chrbát predstaviteľov československého štátu i vlastnej strany presadzoval intervenciu cudzej mocnosti.
Robil všetko pre to, aby sa slovenské úsilie o federalizáciu Československa, ktoré predstavovalo integrálu súčasť demokratizačného procesu, dostávalo v interpretácii slovenských dogmatikov a zaslepených centralistov v Prahe do rozporu so všeobecnodemokratickými požiadavkami, aby po potlačení demokracie zostalo z federácie iba torzo.
Poľský historik Piotr Madajczyk rozlišuje medzi kolaboráciou, t.¤j. spoluprácou s cudzou mocou, kde možno pripúšťať ilúziu politiky „menšieho zla“, a uprednostňovaním záujmov cudzieho štátu pred vlastnou krajinou, čo sa označuje za zradu. Biľakov prípad je exemplárnym príkladom druhej kategórie.
Po roku 1969 vystupoval ako strážca ideologickej čistoty režimu. Zároveň sa však po tom, čo Moskva jednoznačne stavila na Gustáva Husáka, dokázal včas dištancovať od nátlakových radikálnych promoskovských skupín, nespokojných s jeho údajne umierneným kurzom.
Biľak teda nebol ideologický fanatik, ale pragmatik moci, pre ktorého však kľúčovou otázkou boli sovietske záujmy. Iróniou osudu na konci svojej politickej dráhy mohol zakúsiť charakter režimu, ktorý zakladal a vytváral. Po prvých pokračovaniach v Nedeľnej Pravde bolo vydávanie jeho pamätí zastavené a kolovalo v samizdate.
Za „normalizácie“ sa stal nielen symbolom zrady, ale jeho pôsobenie bolo oficiálne v dikcii Poučenia z krízového vývoja uznané ako norma politického správania. Napokon všeobecná demoralizácia, akceptovanie vlastizrady, praxe hovoriť inak v súkromí a na verejnosti či korupcia a kradnutie ako súčasť každodennej reality predstavujú najťažšie dôsledky normalizácie, ktoré určujú charakter slovenskej spoločnosti dosiaľ.
To, že kauza „pozývacieho listu“ a represií voči odporcom režimu sa nedočkali spravodlivého súdneho procesu, zostane traumou spoločnosti ešte mnoho desaťročí. Problémom slovenskej i českej spoločnosti je aj to, že Biľakovým a Husákovým prejavom Prvého mája tlieskali milióny občanov. Takisto nie je iba problémom Biľaka a Husáka, že akceptovali pravidlá nanútené mocou a memorovali nepravdy z Poučenia z krízového vývoja celé dve desaťročia a tvárili sa, že je všetko v poriadku. Aj preto Biľak bude vyčnievať z radu šedivého priemeru komunistických politikov a nezaslúži si, aby sme naňho zabudli.