Dôsledky rýchlej, alebo divokej, privatizácie cítime dodnes – mnohé podniky padli navždy, mnohé boli rozpredané po častiach, zrodil sa termín tunelovanie, ľudia prichádzali o prácu a začala sa ďalšia vlna vysťahovalectva. Zvlášť výrazne cítime privatizáciu v zdravotníctve a komunálnych službách: fungovala hlavne tam, kde vládli mäkké rozpočtové obmedzenia zo strany štátu. Rýchlo sa oddelili rôzne obslužné aktivity nemocníc, predali sa lekárne so strategickou polohou, prestali sa čistiť ulice nízko kvalifikovanou silou a začali sa masívne strácať verejné peniaze, všetko väčšinou v súlade so zákonom.
Privatizácia bola dôležitá, nerešpektovaním morálky a ekonómie nás však priviedla do stavu neželanej rovnováhy, z ktorej sa budeme dostávať desaťročia.
Po privatizácii prišla ďalšia vlna hospodárskych procesov – keď bol majetok rozdelený, bolo ho treba živiť a najjednoduchším živiteľom je často práve verejný sektor: verejné obstarávanie a záplava európskych fondov. Najjednoduchšou formou je potom monopol alebo oligopol, čo vysvetľuje aj niektoré vysoké ceny či nedostatok tovarov a služieb na niektorých trhoch. Lenže tak ako pochybní privatizéri si jedného dňa potrebovali legalizovať svoj rýchlo nadobudnutý majetok, aj vyciciavanie štátu sa ukazuje ako samovražedná stratégia – nefunkčný štát je príliš drahý, nevyspytateľný a bez budúcnosti.
Kde nie je trh a konkurencia, tam je zaostávanie – na tom skapalo aj komunistické hospodárstvo. Z tohto pohľadu si zatiaľ nevedieme zle, podporovaní extenzívnym rastom založeným na príleve cudzích investícií. Problémom však je, že nevieme využívať dostupnú pracovnú silu ani pôdu (a vlastný kapitál nemáme) – a tu sme pri školstve, vede a výskume, nehovoriac o vytváraní podmienok pre demografický rast.
Dnešná situácia na Slovensku teda môže byť dôsledkom divokej privatizácie a následného rozparcelovania Slovenska. To je možno aj jadro slabosti strán hlásiacich sa k odkazu Novembra a k zásadným ekonomickým reformám. Nielen preferenčnej, ale hlavne programovej slabosti, neschopnosti priblížiť sa zamestnancom, živnostníkom, malým a stredným podnikom a obyčajným ľuďom všeobecne. Spriaznenosť s veľkými je možno aj zdrojom rozdielov medzi ekonomikou Bratislavy a zvyšku Slovenska.
Malé podniky trpia dôsledkami divokej privatizácie najviac – majú oveľa horšie možnosti obstáť a vyrásť v spleti slovenských predpisov, noriem a rozdelenia moci ako veľké podniky. Prirodzene sa aj oveľa ťažie koordinujú, formulujú a obhajujú si svoje záujmy. Pritom väčšinu územia Slovenska nemôže potiahnuť dopredu nik iný ako malé podniky, nehovoriac o akumulácii kapitálu. Najhoršia je asi situácia v poľnohospodárstve, kde na rozdiel od pôvodného modelu spoločnej politiky dotácie nepodporujú tisícky rodín, ale niekoľko nových veľkostatkárov. Samozrejme, že privatizácia bola dôležitá, nerešpektovaním morálky a ekonómie nás však priviedla do stavu neželanej rovnováhy, z ktorej sa budeme dostávať desaťročia. Jasné je, že bez vzdelania, spolupráce a koordinácie sa však nepohneme nikam.