Nie preto, že polemizuje s príspevkom Ivany Taranenkovej, ktorý podľa neho mieri tak trochu vedľa, keď zdôrazňuje kultúrne poslanie humanitných a spoločenských vied – s čím ja nepolemizujem a akcentujem to rovnako. Ale preto, že mieri priamo do čierneho, a to do chápania vedy samej, ako sa prezentuje a praktizuje u nás, pričom za „paradigmatických“ reprezentantov i praktikantov vedy ako takej sú pasovaní takmer výlučne prírodovedci či technovedci.
Každému, kto sa zaujíma o otázku What is this thing called science? (názov knihy britského filozofa a historika vedy Alana F. Chalmersa: Čo je to, čomu sa hovorí veda?), je jasné, že v chápaní toho, čo vlastne veda je, na hony zaostávame za vyspelým svetom, ktorý tak veľmi chceme dobiehať. Najnovšie práve vo vede, výskume a v vzdelávaní.
V tom svete na rozdiel od nášho je dávno známe a prijímané, že aj tzv. mäkké vedy (humanitné a spoločenské) sú vedy, pretože majú ten istý cieľ ako tzv. tvrdé vedy (prírodné a technické). A tým cieľom je poznanie a pochopenie, aj keď majú odlišný predmet a úmerne tomu musia používať odlišné metódy.
Maroš Berák jasne ukazuje, odkiaľ vietor fúka – od politického a ekonomistického chápania vedy ako ziskovej sily, do ktorej sa vraj neoplatí investovať, pokiaľ (čo najrýchlejšie) nepremieňa svoje výsledky na finančné zisky. Preto je načase, aby páni politici, biznismeni, ekonomisti a ďalší „praktici“ začali aspoň trochu počúvať vedcov, čo vedu prakticky robia, o čom tá veda vlastne je.
K Berákovej úvahe mám iba jedinú zásadnejšiu poznámku. Popri jednom pojme vedy z hľadiska jej cieľa existuje pluralitný pojem vedy z hľadiska jej predmetu, metód a spoločenských spôsobov jej využitia.